Smrť väčšinou príde vtedy, keď ju čakáme najmenej. Nikdy nevieme, kedy si príde po nás zubatá. Na facebookovej stránke Priznania žien sa objavil príbeh, ktorý vás dojme k slzám. Facebookova stránka Priznania žien, slúži na zdielanie situácií, ktoré zažili ženy a chcú sa o ne podeliť s ostatnými. Tento príbeh ale zarmútil a šokoval každého. Na stránke sa neraz objavujú úplne banálne priznania, ale toto zamávalo zo všetkými.
„Vydala som sa ako 18-ročná za môjho najlepšieho kamaráta a zároveň moju prvú lásku. Odsťahovali sme sa do Francúzska, kde si manžel našiel dobre platenú prácu. Postupne som sa aj ja zamestnala. Žili sme si na mladý vek vysoko nad priemer. Každý mesiac sme lietali domov k rodine alebo oni k nám. Po troch rokoch som ostala tehotná. Narodil sa nám Filipko, keď mal pol roka, ostala som tehotná znovu. Prišlo to nečakane, ale zvládli sme to. K malému pribudol Šimonko. Nebolo šťastnejšej rodinky. Malí šintri rástli a keď mali 4 a 5 ,tehotenský test ukázal 2 čiaročky. Tešili sme sa,“ píše neznáma Slovenka.
Jej príbeh začína ako rozprávka, po ktorej túži mnoho párov. Možno by ste jej dokonca závideli, no osud jej dal tvrdú ranu. „Neskôr sa ukázalo, že tretí drobček bude dievčatko. Chlapci sa išli zblázniť, že budú mať sestričku a muž sa o mňa staral ako o princeznú…Týždeň pred pôrodom muž v nedeľu vstal, chlapcov obliekol, nakŕmil a vzal ich na výlet, aby som načerpala silu. Boli preč možno hodinu, keď som dostala silné bolesti a susedka mi volala záchranku. Začínala som rodiť.
Keď sa Timea narodila, sestry okolo mňa behali bez úsmevu, na sále bol chaos, malú mi nechali pri sebe a ja som nechápala, čo sa vlastne deje. Keď ma previezli na izbu, čakali ma tam psychiater a policajti,“ pokračuje mamička a dodáva, „policajti mi oznámili že moji chlapci, moji traja muži, moje všetko ,sa mi už nikdy domov nevrátia. Zahynuli na ceste na výlet Kým ja som privádzala na svet našu vytúženú dcéru, oni z neho odchádzali. Musela som bojovať s pocitom, aby som nevyskočila z okna…Plakala som, hrýzla, kopala, pomočila som sa, pošpinila, ale nič z toho mi ich už nevrátilo. Musela som začať žiť pre malú. Stále sme samé…Malá spáva s fotkami ocka a bračekov a ja na ňu smutne pozerám…Spolu si poplačeme a ja jej rozprávam, akí boli. Je to už 7 rokov ale ja to cítim ako včera…
