Matka troch detí o materstve. Až sa vám bude zdať, že vás starostlivosť o deti už úplne vyčerpala, prečítajte si, čo napísala.
Keď sme priniesli práve narodenú dcérku domov, boli to jej bratia, ktorí za mnou pribehli vždy, keď plakala alebo podozrivo zapáchala. “Mamička, niekto ťa potrebuje! Malá plače! “, Hlásili. Na minútku som sa posadila aj s vedomím, že malá už sa prebúdza, a vzápätí som počula “Mamička! Potrebuje ťa! “Už už, ja viem … A to nehovorím o tom, že nároky novorodenca nie sú nič v porovnaní s nárokmi dvoch malých chlapcov.
Jeden z nich má určite hlad, druhému treba prelepiť odreté koleno, potom podať inú ponožku alebo hodiť do vody pár kociek ľadu, utrieť nos, objať, povedať rozprávku, dať pusinku. Odpovedať na dvadsaťsedem neodkladných otázok. Niektoré dni mi pripadali nekonečné a večné opakovanie situácií, kedy “ma niekto potreboval”, ma vyčerpávalo. Hovorila som si, že sa to na mňa nakoniec musí preboha nejako negatívne prejaviť !? Lenže potom som si náhle, ako bleskom osvietená, uvedomila, že potrebujú MŇA. Nie kohokoľvek na svete. Potrebujú svoju mamičku.
O čo skôr mi došla závratná skutočnosť, že materstvo znamená, že nikdy nič nestíham, o to skôr som bola schopná nájsť svoje miesto a získať pokoj aj v nekončiacej honbe, ktorá zaplnila dôležitú etapu môjho života. Tým skôr som si uvedomila, že “mama” je moja povinnosť, moje privilégium a má česť. A bola som pripravená byť tam, kde som potrebná, v ktorúkoľvek dennú aj nočnú dobu.
«Mama” znamená, že som o štvrtej ráno sotva dokŕmila maličkú a uložila ju do postieľky a presne v tej chvíli môjho trojročného synčeka začala trápiť nočná mora … Mama” znamená, že si celé týždne s manželom nemôžeme normálne v pokoji porozprávať. “Mama” znamená, že detské potreby staviam nad svoje, automaticky, bez premýšľania. “Mama” znamená, že ma bolí celé telo a moje srdce preteká láskou.
Viem s istotou, že príde deň, keď ma nebude potrebovať nikto. Moje deti sa rozbehnú na všetky strany a budú pohltené vlastným životom. A ja budem sedieť niekde v dome pre seniorov a pozorovať, ako vädne moje telo. Vtedy už ma nebude potrebovať nikto. Možno budem dokonca na obtiaž.
Samozrejme, že ma budú navštevovať, ale moje ruky už nebudú ich azylom. A moje bozky už pre nich nebudú mať uzdravujúcu moc. A už nebudú žiadne malé topánočky, z ktorých bude treba utrieť blato. A nikomu nebudem uťahovať bezpečnostné pásy v aute. A rozprávku budem pred spaním čítať sama sebe, pokojne sedemkrát za sebou. A nebudem už vďačná aj za tie najmenšie chvíľky oddychu. A nebudú žiadne batohy, ktoré bude treba večer chystať a potom zase vypratať, žiadne krabičky sa desiatou. A som si istá, že moje srdce bude nariekať a túžiť, aby aspoň ešte raz, jedenkrát počuli tie tenké hlásky oznamujúce “Mamička, niekto ťa potrebuje!”
Sedíme s maličkou samy v našej malej útulnej detské spálni. Sedíme vo vlastnom levanduľovom hniezdočku. Pozeráme sa, ako ticho padá sneh a ako po rovnom bielom trávniku uteká zajac. Len ja a moja maličká, všade u susedov je ešte tma a ticho. Len my vidíme, ako vychádza bledý mesiac a po stenách detskej izby tancujú tiene. Len my dve, ona a ja počujeme, ako v diaľke húka sova.
Potom sa k sebe pritúlime pod pokrývkou a ja ju uspinkávam, aby znovu zaspala. Sú štyri ráno, som ospalá a unavená, ale to nevadí, pretože ma potrebuje. Práve mňa. A zo všetkého najskôr ja zase potrebujem ju. Pretože zo mňa robí mamičku. Príde čas, kedy bude spať tvrdo celú noc. Príde čas, kedy budem sedieť na kolieskovom kresle, nebudem nikoho držať v náručí a budem snívať o tých tichých nociach v detskej izbe. O čase, kedy ma potrebovala a boli sme samy dve na celom svete.
Tri voľné dni strávené v intenzívnej blízkosti manželky a potomkov priviedli môjho muža k pocitom strachu a súcitu, s ktorými sa ma pýtal: “Takto je to vždy? Stále? “Mal tým na mysli nekonečné” Mami, mami, mamička! “, S ktorým sa na mňa obracali chlapci. “No áno”, potvrdila som mu. “Je to tak každý deň. To je moja práca, vieš? “Som nútená priznať, že to je vôbec tá najťažšia práca, ktorú som kedy vykonávala.
Kedysi som mávala čas. Pre seba. Teraz by bolo fajn nájsť chvíľku aspoň pre svoje nechty. Podprsenka mi nejako divne sedí. Fén myslím nefunguje, ale ani to neviem iste. Nikdy sa nesprchujte bez divákov. Začala som používať krém na očné viečka. Nikde už neoverujú moju totožnosť. To je dôkazom môjho materstva. Dôkazom, že ma niekto potrebuje. Práve teraz ma niekto stále potrebuje. Rovnako ako minulú noc …O tretej ráno počujem cupitanie malých nožičiek. Niekto ide ku mne do izby. Ležím potichu, sotva dýcham. Treba sa vrátiť k sebe do izby …
«Mamička!”
«Mamička!” Hlások je teraz trochu hlasnejší.
«Áno”, hovorím šeptom. “Čože je?”
Na chvíľu sa odmlčí, oči sa mu lesknú v matnom svetle.
«Mám ťa rád!”
A odišiel. Vrátil sa do svojej izby. Jeho slová však zostali visieť v chladivom nočnom vzduchu. Keby som sa ich mohla dotknúť a uchopiť ich, vzala by som ich a pritisla si ich na srdce. Ten tichý hlások, ktorý zašepkal tie najkrajšia slová na svete. Mám ťa rád. Úsmev mi rozšíril ústa, ticho vydychujte. Bojím sa, aby tá spomienka nezmizla. Znovu sa prepadám do spanie a slová môjho synčeka sa usadili v mojom srdci.
Raz z tohto malého chlapčeka bude dospelý muž. A už mi nebude šepkať tak sladké slová v tak nemožnú hodinu. Začujem len trúbenie áut a manželovo chrápanie. Budem môcť pokojne spať po celú noc a nebude ma trápiť starosť o chorého synčeka alebo plač bábätka. To už budem mať len uložené v pamäti. Zostanú mi v pamäti tie roky, kedy ma potrebovali a bolo to tak vysiľujúce, ale bohužiaľ tak krátke.
Nesníva o tom, ako “raz to bude všetko ľahšie”. Pretože pravda je taká: Áno, možno to bude aj ľahšie, ale nič lepšie, než dnešok nebude už nikdy. Dnešok, kedy som usoplená a uslintaná od malých chlapčekov. Dnešok, kedy si vychutnávam objatia malých dlaní. Dnešok je dokonalý. “Raz” budem mať dokonalú pedikúru a sprchovať sa budem sama celé hodiny. “Raz” si sama seba vrátim. Ale dnešok je doba, kedy sa dávam iným, som uťahaná, celá ušpinená, ale majú ma tak radi, a preto za nimi zase musím ísť. Niekto ma potrebuje.
с) Megan Minneman Morton, «Mommy, Somebody Needs You» photo:http://rebloggy.com/
