Málo známy príbeh Victora Capesia, rumunského obchodného zástupcu farmaceutickej spoločnosti Bayer. V roku 1943 ako 35-ročný vstúpil do SS a rýchlo sa stal hlavným lekárnikom v najväčšom tábore smrti. Tam vydával lieky, ktoré sa používali pri neľudských medicínskych experimentoch, spravoval zdroj jedovatého plynu, ktorým nacisti usmrtili milióny ľudí, a vykonával selekcie…
Vyšla novinka Lekárnik z Auschwitzu.
Autorka knihy Patricia Posnerová opisuje, ako britské a americké vojská po vojne Capesia zatkli a prepustili, pričom sčasti vychádza z doteraz utajovaných dokumentov.
Odhaľuje, do akej desivej hĺbky môže klesnúť obyčajný človek, ak ho nezadrží svedomie či zmysel pre morálku. Poskytuje aj fascinujúci pohľad na diabolský pakt medzi nacistami a veľkým biznisom.
Odkrýva napríklad, ako Farben – najväčší nemecký priemyselný konglomerát a materská spoločnosť Bayeru -, dodávala do Auschwitzu lieky, testovala ich na väzňoch a postavila koncentračný tábor, kde ľudia vykonávali otrockú prácu, až kým nezomreli.
Kniha Lekárnik z Auschwitzu je príbeh vraždenia a chamtivosti, ktorého korene siahajú do temnôt holokaustu. Rozprávajú ho nacistickí prisluhovači a priemyselníci, z ktorých sa stali vojnoví zločinci, ale aj agenti spravodajských služieb, zanietení prokurátori, nebojácni väzni, čo prežili pobyt v koncentračnom tábore, lovci nacistov.
P.Posnerová prichádza s dojímavou ságou, ktorá v čitateľoch pretrvá dlho po tom, čo obrátia posledný list. Odohráva sa totiž na pozadí vojny, v ktorej chcel Hitler dobyť Európu, konečného riešenia aj mučivého úsilia povojnového Nemecka pustiť sa do konfrontácie so svojou temnou minulosťou.
Patricia Posnerová spolupracovala na dvanástich knihách z oblasti literatúry faktu vrátane životopisu Dr. Josefa Mengeleho Mengele – The Complete Story, zbierky rozhovorov s deťmi nacistických zločincov z roku 1991 Hitler’s Children, či najnovšieho titulu o finančných dejinách rímskokatolíckej cirkvi God’s Bankers.
Jej práce sa objavujú aj v denníku Miami Herald či internetových časopisoch The Daily Beast a Salon.
Začítajte sa do knihy Lekárnik z Auschwitzu:
Cez barak 14 tábora F, ktorému väzni vraveli „Mengeleho zoo“, prešlo dovedna asi 5-tisíc dvojčiat, mnohé z nich boli ešte deti. Uskutočňoval tam najpríšernejšie lekárske pokusy celej vojny. Mengele, podobne ako ostatní lekári SS, mal k dispozícii prakticky neobmedzené zdroje ľudských „laboratórnych potkanov“. Jeho zámerom bolo odhaliť tajomstvo rodenia dvojčiat, aby každá dobrá árijská matka mohla priviesť na svet dve deti a tak rýchlejšie nahradiť Nemcov, ktorí zahynuli vo vojne. Zaujímal sa aj o možnosť premeny „nižších rás“ s cieľom dosiahnuť, aby sa Rómovia a Židia väčšmi podobali na Árijcov. Tešil sa každej medicínskej teórii, ktorá dráždila jeho zvedavosť, bez ohľadu na vratkosť jej vedeckých východísk či na ukrutnosť a smrteľné dôsledky jej metód.
Raz do jednej z jeho laboratórnych miestností priviedli väzenkyňu Veru Kriegelovú. Ohromene hľadela na stenu pokrytú ľudskými očnými guľami. „Boli prišpendlené ako motýle,“ spomínala po čase. „Zazdalo sa mi, že som mŕtva a dostala som sa do pekla.“ Mengele neskôr tie oči poslal svojmu školiteľovi von Verschuerovi, aby jeden z jeho berlínskych výskumníkov mohol dokončiť prácu na tému, či možno očný pigment považovať za smerodajný biologický rasový znak.
V prvý deň svojho pobytu v tábore Capesius ešte netušil, že mnohé z tamojších lekárskych experimentov financuje jeho predvojnový zamestnávateľ I. G. Farben/Bayer. Nevedel ani to, že konglomerát zarába veľké peniaze na priekopníckom využití smrtiacich účinkov Cyklónu B v auschwitzských plynových komorách. Už niekoľko desaťročí pred tým, ako sa vôbec začalo hovoriť o tábore Auschwitz, I. G. Farben odkúpila kontrolný balík akcií firmy, ktorá vlastnila patent na tento pesticíd na báze kyanidu. Hlavná zodpovednosť za predaj a distribúciu tejto látky prešla pod spoločnosť Bayer. V Auschwitzi ju pôvodne používali na dezinfekciu väzenských barakov a odevov, no asi osemnásť mesiacov pred Capesiovým nástupom do služby v tábore jej pripadla významnejšia a smrtonosnejšia úloha. V januári 1943 sa totiž na berlínskom predmestí Wannsee zišla konferencia, kde sa vrcholní funkcionári SS a predstavitelia ministerstiev Tretej ríše dohodli na koordinácii „konečného riešenia židovskej otázky“. Bolo to potom, ako nacisti upustili od všetkých plánov na vyhnanie Židov z Európy a ich presídlenie do iných častí sveta. Šéf SS Himmler si do Berlína zavolal veliteľa tábora a informoval ho, že führer vydal rozkaz na ich úplné vyhladenie. Krátko po konferencii vo Wannsee Hitler predniesol jeden zo svojich najotrasnejších prejavov o osude európskych Židov, v ktorom frenetickým tónom vyhlásil: „Židia budú prinajmenšom na tisíc rokov vyhladení!“
Už dovtedy stihli mobilné popravné jednotky Einsatzgruppen vyvraždiť vyše milióna Židov najmä na území Poľska, Ukrajiny a Ruska. V tábore pri Chełmne (nemecký názov Kulmhof) na severozápad od Varšavy začali v septembri 1941 usmrcovať Židov oxidom uhoľnatým vháňaným do špeciálne skonštruovaných skriňových vozidiel. Na tento plyn sa nacisti v prvej fáze spoliehali aj v ďalších táboroch smrti v Poľsku, akými boli Treblinka, Belzec či Sobibor, kde ho do vzduchotesne uzavretých miestností vháňali zvyčajne pomocou naftových motorov. Auschwitz však spôsob masového vraždenia zdokonalil. Veliteľ Höss a jeho personál sa po intenzívnom experimentovaní rozhodli pre Cyklón B, ktorého lacné modrosivé granuly sa po kontakte so vzduchom menili na smrteľný plyn. Prvú plne funkčnú plynovú komoru v Auschwitzi uviedli do prevádzky v marci 1942, iba mesiac po spomínanom Hitlerovom prejave, v ktorom sa zaviazal zlikvidovať všetkých európskych Židov.
Držiteľom patentov na chemické zloženie Cyklónu B bola nemecká spoločnosť Degesch (Deutsche Gesellschaft für Schädlingsbekämpfung – Nemecká spoločnosť na boj proti škodcom). Koncern I. G. Farben vlastnil 42,5 percenta tejto spoločnosti a ovládal jej radu riaditeľov. V priebehu vojny bol predsedom predstavenstva Degeschu jeden z riaditeľov I. G. Farben. Degesch vlastnil aj samostatný patent na očné dráždidlo, ktoré sa pridávalo do Cyklónu B s cieľom upozorniť ľudí na prítomnosť tohto inak bezfarebného toxického plynu.
Kurt Gerstein, vedúci divízie technickej dezinfekcie SS, trval na tom, aby Degesch odstránil varovný iritant z celej dodávky Cyklónu B pre SS. Keď sa vedúci pracovníci z obavy, že by tým vystavili firmu konkurencii ponúkajúcej generické prípravky, postavili na odpor, prezradil im desivé podrobnosti o použití ich výrobku ako preferovaného prostriedku na hromadné vraždenie. Informoval ich, že dráždidlo treba odstrániť kvôli tomu, aby ľudí, ktorých čaká splynovanie, nič až do poslednej chvíle nevarovalo, inak by mohla vypuknúť masová panika. Na informáciu, že SS chce ich insekticídom zavraždiť niekoľko miliónov ľudí vedúci pracovníci Degeschu nezareagovali zhrozením, naopak, prisľúbili odstrániť varovný iritant a vzápätí zvýšili výrobu vražednej látky na rekordnú úroveň. (Približne v čase prvých veľkých objednávok Cyklónu B sa Gerstein, prenasledovaný desivými obrazmi jedného spackaného usmrtenia 800 Židov oxidom uhoľnatým, vyspovedal istému nemeckému biskupovi a pritom ho oboznámil s podrobnosťami nacistického masového vraždenia vo východnej Európe. Bolo to po prvý raz, čo vysoký dôstojník SS potvrdil existenciu „konečného riešenia“. Gersteinovu spoveď poslali diplomatickou poštou v zapečatenej kabele do Vatikánu a tam ostala po celú vojnu tajomstvom.
