V 1933, mladý Hans J. Massaquoi stál na školskom dvore v Hamburgu, na svetri mal hákový kríž a bol obklopený samými belochmi s modrými očami.
Mladému Hansovi, synovi nemeckej sestričky a libérijskeho diplomata, sa podarilo prežiť nacistický režim. “Prežil som kvôli medzere v rasových zákonoch. Nebolo nás toľko aby sme boli nacistami povšimnutí.” napísal Massaquoi vo svojej autobiografii (Destined to Witness: Growing Up Black in Nazi Germany).
Massaquoiho život sa zmenil v lete v roku 1934. “Keď som v jedno letné ráno v 1934 prišiel do školy, učiteľ nás informoval, že riaditeľ dal pokyn na zhromaždenie sa študentov na školskom dvore” napísal.
“Presne tam vo svojej nacistickej uniforme, ktorú som nosil len na špeciálne udalosti, nám riaditeľ oznámil, že prichádza najúžasnejšia chvíľa nášho života, a že máme to šťastie sledovať nášho milovaného Führera. Uistil nás, že ide o privilégium. Mal som osem a nevšimol som si, že zo 600 detí som bol jediný, ku ktorému sa vodca neprihováral.”
Massaquoi spolužiaci boli príhovorom vodcu tak nadšení, že sa okamžite po jeho návšteve zapísali k Hitlerovej mládeži. Massaquoi nechcel zaostávať a tak sa prihlásil tiež. Jeho však neprijali.
O pár rokov neskôr bol xenofóbny trend v Nemecku omnoho viditeľnejší. Potom, čo afroamerický atlét Jess Owens vyhral 4 zlaté medaily na olympíjskych hrách v 1936 v Berlíne, Hitler a zvyšok nacistickej spoločnosti vyslovilo odmietnutie černochov. Čoskoro po tejto udalosti Massaquoiho rodina utiekla z krajiny, zatiaľ čo on s matkou v nej ostal.
Hans ako dieťa a dospelý.
Nočná mora bola len na začiatku. Oznam na hojdačkách v parku znel, že neárijske deti sa tam nesmú hrať. Učitelia židovského pôvodu začali miznúť. Massaquoi navštívil ZOO, kde videl v klietke medzi zvieratami africkú rodinu, ktorej sa dav smial. Massaquoi bol iba ďalšie dieťa snažiace sa pristúpiť ku klietke, keď niekto z davu vystúpil, poukázal naň a zakričal: “Oni majú dieťa!” To bolo prvýkrát, kedy bol vystavený verejnému opovrhnutiu.
Aby Massaquoi v nacistickom Nemecku prežil, musel čeliť mnohým urážkam. Hoci bol odmietnutý Hitlerovou mládežou, nemecká armáda pri nábore naňho nezabudla. Do armády však nenarukoval, nakoľko mal nedostatočnú váhu.
Koniec druhej svetovej vojny vniesol do Massaquoiho života ďalší zvrat. V povojnovom období pracoval ako jazzový saxofonista a následne emigroval do USA s krátkou medzizastávkou v Libérií, kde ho naverboval ujo Sam aby bojoval v kórejskej vojne.
Po pôsobení v americkej armáde ako výsadkár, začal navštevovať Univerzitu v Illinois, kde vyštudoval žurnalistiku. Viac ako štyridsať rokov pracoval ako žurnalista a dokonca aj ako vedúci redakcie magazínu Ebony. “Som spokojný s tým aký smer nabral môj život. Prežil som aby som prerozprával históriu, ktorej som bol svedkom. Zároveň si však želám aby mal každý šťastné detstvo vo férovej spoločnosti. To rozhodne nebol môj prípad.”
Massaquoi zomrel 13. januára 2013 v New Orleans.
Zdroj: vice.com
