Prednášky o výchove detí a rady psychológov ohľadom rodinných vzťahov sú efektívne a majú zmysel iba v tom prípade, že rodičia sú sami v psychologickom zmysle slova vyrovnaní alebo aspoň stabilný.
Ak ste nešťastní, nedokážete s dieťaťom nadviazať také vzťahy, aby bolo šťastné. Ak ste šťastní rodičia, nemusíte sa o to nijako zvlášť snažiť.
Mnohí ľudia sa domnievajú, že s nimi ako s rodičmi je všetko v poriadku; problémy majú len deti. Veľmi sa čudujeme, keď v jednej rodine vyrastajú dve úplne iné deti. Jedno sebaisté, úspešné a priebojné, premiant triedy. A druhé je zakomplexovaný smoliar, večne fňukající alebo agresívny. Pritom to vypovedá o jedinom: deti sa v rodine cítili každé úplne inak a jednému z nich sa nedostávalo dostatočnej pozornosti. Jedno bolo citlivejšie a bolo by potrebovalo viac lásky, lenže rodičia si to nevšimli.
Dbať na to, aby dieťa bolo oblečené, obuté a nakŕmené, to je starostlivosť, nie však výchova. Bohužiaľ sa stále ešte veľa rodičov domnieva, že to stačí.
Ako s dieťaťom nakladáte v jeho detstve, tak bude ono zaobchádzať s vami, až budete starí.
Keď sa dieťa narodí, pokladáte to za zázrak. Ste šťastní, že ste sa stali rodičmi, robíte všetko, aby mu bolo dobre, radujete sa zo styku s ním a ste nadšení každou maličkosťou. Potom je mu šesť rokov a príde medzi vás škola …
Nič hrozné sa nedeje. Dieťa bude chodiť do školy, podľa možností zväčšovať svoje vedomosti, rozširovať okruh známych ľudí, dospievať. Prečo by vás mal tento úplne prirodzený proces odcudziť? Škola je menej ako život a je potrebné ju oddeliť od rámca vášho vzťahu s dieťaťom.
Škola má nielen naučiť matematike a literatúre. Má naučiť životu. V škole by mal človek získať nielen teoretické vedomosti, ale aj praktické návyky: umenie komunikácie, nadväzovanie vzťahov, zodpovednosti za seba, za svoje slová a skutky, schopnosti riešiť problémy, dohovoriť sa, nakladať so svojím časom … Práve tieto návyky v dospelom živote podporujú sebadôveru a istotu.
Neúmerné obavy dieťaťa zo zlých známok sú zrkadlom reakcie dospelých. Ak rodičia reagujú na päťku, nezdary v športe alebo iné prepadáky pokojne, ak nestrácajú úsmev a hovoria: “Nič si z toho nerob”, zostáva dieťa pokojné, stabilné a nepochybne výsledky v učení zrovná. Nájde si takú oblasť, v ktorej bude úspešné.
Pokiaľ na prvom stupni dieťa nezvláda látku a musíte s ním dlho vysedávať nad úlohami, potom problém netkvie v dieťati, ale v škole. Zložitejšie neznamená rozhodne lepšie. Dieťa nemá byť preťažené a nemá byť nútené doháňať látku vyžadovanú pedagógmi, spoliehajúcim na ustavičnou pomoc rodičov, doučujících, internetu atď. V prvej triede by domáca príprava mala trvať od 15 do maximálne 45 minút.
Trestať deti je niekedy potrebné. Je však potrebné dôsledne oddeľovať dieťa od jeho konania, od toho, čo vykonalo. Aj napriek zlé správanie ho stále milujete, to musí vedieť. Napríklad sa dohodnete, že sa dieťa pred vaším príchodom z práce naje, umyje po sebe riad a urobí si úlohy. Prichádzate domov a vidíte: jedlo nedotknuté, neporiadok, učebnice ešte v batohu pohodené v predsieni. A dieťa sedí zahĺbené do tabletu. Najdôležitejšie v tú chvíľu je nepremeniť sa vo fúriu a nezačať kričať, že z neho vyrastie darebák….
Bez akejkoľvek útočnosti choďte k dieťaťu, objímte ich a povedzte: “Mám ťa veľmi rada, ale tablet teraz nejakú dobu mať nebudeš”. Môžete mu povoliť mobil, na ktorom nie je internet. Avšak revať, nadávať, urážať sa a prestať s dieťaťom hovoriť je úplne k ničomu. Nikdy na deti nekričte a vždy, v každom ich veku, rešpektujte ich dôstojnosť.
Vreckové by dieťa malo dostávať zhruba od 10-tich rokov. Neveľké, avšak pravidelne vyplácané sumy, s ktorými smie nakladať podľa svojho. Je veľmi dôležité, aby sa peniaze nestali nástrojom manipulácie. Nepýtame sa, za čo dieťa peniaze minulo a výplatu súm nespájame s jeho úspechy v škole alebo správaním.
Nemôžeme za deti prežívať ich život, rozhodovať, čo robiť majú a čo nie, riešiť ich problémy, vystavovať ich tlaku svojich ambícií, očakávania a poučovanie. Zostarnú a jedného dňa odídeme. Ako by potom vyzeral ich samostatný život?
Neporiadok v izbe dospievajúceho dieťaťa zodpovedá jeho vnútornému stavu. Chaos v jeho duševnom svete tak nachádza svoj vonkajší výraz. Buďme radi, keď sa aspoň umýva, chcelo by sa povedať … 🙂 obrniiť sa trpezlivosťou. Vyžadovať upratovanie a poriadok by sme mali len vtedy, keď sa veci dieťaťa povaľujú mimo jeho izbu.
Vychovávať neznamená vysvetľovať, ako sa má žiť. To nefunguje. Deti sa rozvíjajú iba analogicky. Čo sa smie a čo nie, ako treba a ako naopak sa nesmie správať, to deti nepochopia z rodičovských slov, ale výhradne a len na základe rokovaní rodičov. Ak otec prednáša synovi o škodlivosti alkoholu a sám sa doma objavuje opitý, sú tu veľké šance, že zo syna vyrastie alkoholik. To je určite krajný príklad, ale verte, že deti zachytia aj ďaleko jemnejšie a menej nápadné príklady a nepreberajú ich o nič menej presne. Stále platia slová klasikov: Učiť možno slovami, vychovávať iba príkladom.
Hovoriť o živote môžeme s deťmi všeobecne, určite nie v zmysle ako sa má či nemá žiť. Ak dokáže rodič s dieťaťom hovoriť len o problémoch, má problém.
Ak sa dieťa pokúša dospelými manipulovať, ide o neurózu. Je potrebné nájsť jej príčinu. Zdravý človek nikým nemanipuluje, rieši svoje problémy priamo.
Keď s dieťaťom hovoríte, nekritizujte a nedráždite ich. Nehovorte o ňom, ale o sebe. Nehovorte “Si zlý”, ale “Myslím, že to si neurobil dobre …”. Používajte formulácie ako “Páči sa mi, keď robíš to a to …”, “Bol by som rád, keby si …”. Menej kritiky, viac vecnosti a pozitivity.
Dieťa musí cítiť, že jeho rodičia sú láskaví a tiež silní ľudia. Dokážu je ochrániť, môžu mu niečo odoprieť, ale vždy konajú v jeho záujme a najmä – a to je najdôležitejšie – veľmi ho milujú.
