Toto je príbeh o sile, láske a vnútornej kráse ženy, ktorá sa nikdy nemala stať tým, čím je. Svetlo je aj za oponou je skutočný príbeh nevidomej sochárky Marianny Machalovej-Jánošíkovej.
Keď sa Marianna jedného dňa ocitne v tme, ešte netuší, že jej strata zraku bude trvalá.
„Mala som sotva jedenásť a svet sa mi zrazu pred očami strácal. Ako dieťa som tomu vôbec nerozumela, ale verila som lekárke, že je to banálny zápal očí. Tohto presvedčenia som sa držala, kým mi to zoslabujúci sa kontrast a jas zrakového vnemu dovoľovali a moja dôvera v neomylnosť autority v bielom plášti dostala trhliny až vtedy, keď vždy trpezlivej mame došla para,“ spomína Marianna.
Mariannu pri zmysloch a v nádeji, že sa zas vráti jej predošlý život, drží láska v srdci a vytrvalý, majetnícky priateľ poruke. Novú výzvu bez podpory toho, ktorého ľúbi a po boku s tým, ktorý ju nechápe, však musí nakoniec uchopiť a pokoriť navzdory citovému vydieraniu a so zatiahnutou oponou pred očami sama.
Nenápadne sprevádzaná obetavou mamou, vedená talentom a túžbou po slobode, sa rozhodne zahodiť minulosť a byť šťastná.
Či sa jej tento zámer podarí, kto sa jej nečakane ozve a ako minulosť predsa len nečakane vojde aj do jej budúcnosti, čítajte v novom skutočnom príbehu Svetlo je aj za oponou.
„Nikdy som sa nezaoberala myšlienkou, či som dostatočne silná. A už vôbec som neuvažovala nad tým, prečo by som mala byť. Žila som, čo osud dal a intuitívne som s temperamentom akčnej východniarky odmietala sedieť a čakať na pomoc druhých,“ vyznáva sa nevidomá sochárka Marianna Machalová-Jánošíková.
Snívala o profesii veterinárky, ale osud rozhodol inak. Oslepla, no naučila sa vidieť rukami. Keramická hlina sa jej stala láskou aj živobytím. Po dvadsiatich štyroch rokoch od straty zraku sú jej éterické diela súčasťou európskych galérií a príbytkov zberateľov.
„Svojou prácou sochárky smiem vyjadriť svoje najvnútornejšie pocity a posúvať ich ľuďom okolo seba. Niektorí sa vo svojej náhlivosti zastavia, zamyslia sa a prežijú so mnou a s mojou pocitovou tvorbou pekné chvíle,“ vysvetľuje Marianna.
Začítajte sa do príbehu Svetlo je aj za oponou:
Keď sa mi sotva pol roka po čisto dvojkových narodeninách pobral zrak do neba, zoslal mi odtiaľ večné zlaté slnko. Bolo to čosi iné, než mi tri roky predtým opísala Zorka a celkovo to bolo niečo, čo som si napriek občasným zakrvácaniam očí nikdy predtým nedokázala natrvalo ani len predstaviť. Na pohľad som nemala ani škrabanec, zato v duši bola napriek jasu pred očami čierna tma. Zrazu som súčasne prekonávala bolesť tela i duše a Rasťo (lebo toto fakt vedel) stál pri mne a načúval môjmu trápeniu.
Rasťo a ja sme odmala žili na rovnakom michalovskom sídlisku a neraz sme sa míňali v škole i na ulici. Po niekoľkoročnej prestávke, celkom kratučko pred definitívnou bodkou za mojím vidomým životom, ma oslovil na diskotéke.
Načal tak náš príbeh s vyšším percentom obojstranného priateľstva, než sa pri láske vôbec patrí. Lebo to láska nebola a cítila som to od samého začiatku. Žiadna povestná iskra medzi nami nepredviedla splašený let vzduchom a nezatemnila dva mozgy z celkom odlišných planét. Aspoň ten môj určite nie. Jediná láska mi odišla v Petrovi a ja som sa pri Rastislavovi iba neplánovane ocitla zoči-voči možnosti dať svojmu srdcu šancu na reštart. Takto som to vedome i podvedome chcela vnímať, a teda aj vnímala.
„Ahoj, teba predsa poznám. Zatancujeme si?“ – vypálil na mňa Rasťo onoho večera a snažil sa ma očariť úsmevom.
Ten som viac-menej z tónu jeho hlasu iba vytušila a pre zmenu som sa aj ja usmiala. Stála som pri bare so Sylviou a Dankou, opierala sa lakťami o pult a jeho hlas ma vyrušil v dumaní, čo mi účasť medzi kopou vlniacich sa ľudí v sivom oblaku dymu s plazivým farebným svetlom z diskogule dáva.
„Musíme ťa socializovať,“ hovorievali obe moje kamarátky a susedky.
A robili tak minimálne dva razy v mesiaci, keď sa na víkend vrátili z vysokoškolských internátov. Vtedy ma zdrapli pod pazuchy a vliekli sa so mnou krížom cez polovicu mesta za svetom mladých, aby sme sa spolu vybláznili a opäť sa všetky na nevyhnutný čas vrátili ku každodennej rutine.
„Hmmm, tak teda z videnia?“ – pomyslela som si pri Rasťových slovách.
V skutočnosti som sa iba mlčky usmiala a ešte pevnejšie chňapla Sylviu a Danku zozadu okolo pása. Mojim spoločníčkam ostával v tom čase jeden rok do štátnic a dlho mi stačili len ony dve. Užívala som si, že mi ich ešte nevzal pracovný kolobeh života, lebo moje fungovanie bolo bez debaty a bez možnosti alternatív dané vopred. Liečiť zvieratá by som pri svojej diagnóze nemohla, hoci som, ako som už spomínala, o povolaní veterinárky v hlúčiku domáceho bytového zverinca a medzi zvermi u kamošov snila odmala.
Nič mi ale nebránilo dvíhať a prepájať telefonáty a prečkať čas ťahajúci sa ako žuvačka na teplom a bezpečnom mieste v telefónnej ústredni, kde som sa vyslovene nudila. Vidina veselého víkendu so Sylviou a Dankou ma však vždy nabudila a ťarcha nedobrovoľne uzavretého sveta zo mňa opadla.
