Victoria Arlen a jej dvaja bratia boli trojčatá. Ako dieťa milovala šport a tanec. Vyrástla z nej veselá a energická žena, uvádza televízia CNN.
Keď však mala 11 rokov, Victoria začala mať príznaky podobné chrípke. Niekoľkokrát stratila vedomie a ochorela na pneumóniu.
O dva týždne neskôr ostala od pása dole ochrnutá. Jej telu ju postupne prestalo poslúchať. Silný zápal mozgu a miechy jej zničil život.
Rodina jej nemohla nijako pomôcť. Mohli len sledovať, ako Vikctoria postupne stráca schopnosť rozprávať, jesť a hýbať sa.
Tým však jej neuveriteľný príbeh nekončí. To, čo sa stalo o 4 roky neskôr šokovalo nielen rodinu ale aj samotných lekárov.
V roku 2006, keď mala 11 rokov, upadla do kómy. Nemohla pohybovať rukami, prehĺtať či dokonca hovoriť. Sily ju opustili, potom odišla…
Takmer 4 roky prežila v hlbokej kóme.
Lekári povedali rodine, že je vo vegetatívnom stave. Kŕmili ju cez trubičku. Rodičom bolo povedané, že ich dcéra sa už pravdepodobne nikdy nezotaví.
„Stratili sme ju,“ povedala jej matka Jacqueline.
Nikto nevedel, že Victoria počula rodinu vždy, keď ju prišli navštíviť do nemocnice.
Dva roky po tom, čo upadla do kómy, sa prebudila, aj napriek tomu, že sa nevedela hýbať. Počula hlasy príbuzných a lekárov a chcela sa rozprávať, telo ju ale nechcelo poslúchať.
Podľa lekárov Victoria trpela transverzálnou myelitídou, akútnym zápalovým ochorením miechy a mozgu.
Počula lekárov, ako lekári jej rodine povedali, že jej mozog je mŕtvy, že zostane vo vegetatívnom stave už do konca života.
„Moji rodičia mi neprestávali veriť. Premenili jednu izbu v našom dome v New Hampshire na nemocničnú izbu a pokračovali v starostlivosti o mňa. Moji bratia sa so mnou rozprávali a hovorili mi, čo sa deje mimo mojej izby. Dali mi silu bojovať za život a nádej na vyzdravenie. Nevedeli, že ich počujem, no počula som ich,“ spomína si Victoria.
V roku 2010 sa dostala z kómy. Začiatkom decembra 2009 bola schopná sa po prvýkrát pozrieť do očí svojej matky. Odvtedy sa jej stav začal postupne zlepšovať. Najskôr začala hýbať prstami a nakoniec aj celou rukou.
Začala hovoriť jednotlivé slová a potom celé vety. Začala sama jesť: najskôr to bol puding a o štyri roky neskôr to bol prvý steak po mnohých rokoch. Victoria mala silu udržať v ruke mobilný telefón, vďaka tomu sa dozvedela o sociálnej sieti Facebook.
Aj napriek všetkým neuveriteľným zlepšeniam sa stále nedokázala postaviť a hýbať nohami.
Victoriin ošetrujúci lekár jej povedal, že zápal miechy a mozgu spôsobili nenapraviteľné škody na zdraví: zostane ochrnutá až do konca svojho života.
Každý odborník, na ktorého sa obrátila, jej povedal len jedno: „Musíš sa naučiť používať invalidný vozík.“
Victoria sa však môže pochváliť neuveriteľnou vôľou a odhodlaním, ktoré mnohí ľudia nemajú.
Keď sa teda dozvedela, že nikdy nebude môcť chodiť, nechcela tomu uveriť. Nebola ochotná stráviť zvyšok svojho života na invalidnom vozíčku.
Napriek pozitívnemu postoju sa jej nepodarilo dokončiť si školu. Keď sa do nej vrátila na vozíku, niektorí spolužiaci sa jej kvôli tomu posmievali a doberali si ju.
Hoci bola zo začiatku odhodlaná pokračovať v štúdiu, po prvých hodinách sa už do školy nevrátila.
Domov prišla so slzami v očiach. V ten deň jej rodičia sľúbili, že urobia všetko pre to, aby nadobudla stratené sebavedomie a sebaistotu.
Svoj sľub splnili a nikdy nestrácali nádej. Vo Victoriinom živote napokon nastal zvrat. Vyrastala na brehoch jazera, kde už odmalička chodievala plávať. Keď mala 10 rokov, venovala sa plávaniu a zúčastňovala sa školských súťaží.
Victoria si myslela, že už nikdy nebude môcť plávať. Myslela si, že je nemožné plávať bez použitia nôh.
Jej bratia to vymysleli inak. V roku 2010 jej pomohli vojsť do bazéna. Najprv sa bála, no po chvíli si uvedomila, že plávanie je to, čo skutočne potrebuje.
Tvrdí, že bazén jej vrátil zmysel života. Vo vode na chvíľu zabúda na invalidný vozík a na svoje veľké prekvapenie sa z nej aj napriek postihnutiu stal celkom dobrý plavec.
V lete roku 2012, keď mala 12 rokov, sa tala súčasťou amerického paralympijského tímu na olympijských hrách. Získala 3 strieborné medaily a 1 zlatú vo voľnom štýle na vzdialenosť 100 m, čím vytvorila nový svetový rekord.
Po návrate z Londýna bola známa po celom svete. Uznávali ju na ulici a rôzne vysoké školy ju pozývali, aby tam predniesla reč.
Televízne kanály a noviny chceli vedieť celý jej príbeh – stala sa zdrojom inšpirácie pre milióny ľudí po celom svete.
Aj napriek mnohým víťazstvám a pozitívnej energie bola zarmútená faktom, že nemôže chodiť. A tak sa v roku 2013 presťahovala do San Diega, aby sa zúčastnila programu “Project Walk”, ktorý pomáha paralyzovaným ľuďom získať šancu chodiť na vlastných nohách.
11.novembra 2015 urobila svoje prvé kroky…
Na bežiacom páse si nainštalovala špeciálne upevnenie, ktoré ju držalo a s pomocou trénerov začala pohybovať nohami.
V tom čase prešlo 6 rokov, od kedy sa prebudila z kómy. Lekári vtedy tvrdili, že nikdy nebude môcť chodiť.
Victoria sa rozhodla ignorovať rady a názory lekárov, nevymeškala ani jednu hodinu plávania a každý deň trénovala 6 hodín, aby mohla opäť chodiť ako normálny človek.
Pomaly ale isto sa jej do nôh vrátila sila aj cit a o nejaký ten čas neskôr sa dokázala pohybovať pomocou barlí.
O 5 mesiacov neskôr, 3.marca 2016, sa barlí nadobro zbavila a mohla chodiť bez akejkoľvek pomoci.
„Neznamená to, že každý deň je pre mňa jednoduchý. Ešte stále mám problémy pri chôdzi a musím veľa trénovať. Na nohách nosím fixátory a 2-3x denne chodím cvičiť. V dňoch, kedy ma moje nohy neposlúchajú, mi príde na pomoc vozík alebo barly. Pokrok je ale viditeľný,“ hovorí Victoria.
Len jej rodina a osobný tréner vedia, aké obrovskú úsilie musela vynaložiť na dosiahnutie svojho cieľa.
Victoria sa znovu dostala do formy po 10 rokoch plných vzostupov a pádov.
Získala zlatú medailu na paralymijských hrách, stala sa šéfkou športového programu na kanáli ESPN a čo je najdôležitejšie – prežila…
zdroj:videoboom.cc
