Ďalšia vynikajúca detektívka zo Škandinávie.
Rašelinisko je napínavý príbeh o smrti a tajomstvách ukrytých v močiaroch. Príbeh o temnom mieste, kde kedysi obetovali ľudí…a ešte aj dnes tam záhadne miznú ľudia.
Ľudská obeta alebo čisté zlo?
Pravdu hľadaj v tajomných močiaroch severu…
V močarinách severného Švédska leží Mossmarken – mestečko na okraji rašeliniska, kde v dávnych časoch ľudia nechávali bohom obety. Opustená krajina s prikrčenými borovicami, lúkami zahalenými v hmle a prepadajúcim sa terénom.
Biologička Nathalie sem prichádza pracovať na výskumnej úlohe. Ako vedecká pracovníčka sa zaoberá problematikou globálneho otepľovania. Odoberá vzorky plynov a necháva ich analyzovať. A rašelinisko je ideálne miesto pre zber takýchto vzoriek. Ubytuje sa v malej chatke neďaleko zámku a od miestnych sa rýchlo dozvedá o histórii tohto miesta.
Nathalie však sama skrýva temné tajomstvo. Mossmarken bol totiž kedysi jej domovom, miestom, kde sa udiali strašné veci. Po rokoch sa sem vrátila, aby sa vyrovnala s traumou z detstva a zistila pravdu.
Čoskoro po príchode nájde v močarinách muža v bezvedomí s vreckami plnými zlata – presne ako pradávne ľudské obety. Počas policajného vyšetrovania sa začínajú objavovať ďalšie mŕtve telá. Nathalie spolu s fotografkou Mayou Lindeovou prenikajú vrstvami spomienok a rašelinovej pôdy až k šokujúcim odhaleniam.
Naozaj si tajomné rašelinisko žiada ľudské obety, ako vyhlasujú poverčiví miestni ľudia, alebo je za tým len obyčajné ľudské zlo?
Autorka novinky Rašelinisko Susanne Janssonová pochádza zo švédskeho Åmålu. Kvôli práci v reklame sa presťahovala do Goteborgu a neskôr zakotvila v New Yorku. Po návrate do Švédska pracovala ako fotografka na voľnej nohe a venovala sa štúdiu žurnalistiky. Rašelinisko je jej debut, v ktorom Susanne výborne vystihla hrozivú atmosféru miesta. Zlovestnosť krajiny. Ponurosť, z ktorej vám naskakujú zimomriavky.
Viac mrazivých príbehov z drsného severu nájdete na
www.severskekrimi.sk
Začítajte sa do novinky Rašelinisko:
Keď sa po prvýkrát zobudila v chate, vonku bola ešte stále tma. Temnota bola jedným z jesenných úkazov, ktoré nevedela oceniť. Temné rána, temné večery, dni, z ktorých zakaždým ubudlo trochu svetla. Leto bolo z tohto uhla pohľadu prívetivejšie, keď sa okolo štvrtej ako zvyčajne prebúdzala kvôli klopaniu vo svojej hlave, deň bol už v plnom prúde. Svetlo jej uľahčovalo striasť zo seba ťažobu prebúdzania, ten nevýslovný pocit, že niečo nie je v poriadku, zatiaľ čo mozog tápal po príčine. Jesenná tma mala celkom opačný efekt. Podnecovala premýšľať nad tým ťaživým.
Zažala petrolejovú lampu pri posteli a išla ku kachliam. Boli ešte teplé. Pomaly ich objala ako veľkého, dlho očakávaného priateľa, uložila sa priamo na ne so zavretými očami a nechala dlane, stehná a jedno líce prijímať teplo. V mysli sa jej vynorilo slovo modlitba. Bol to ten pocit?
Zrazu niečo za oknom zašramotilo, bol to drsný zvuk.
Čo to bolo?
Pomalými krokmi podišla až k oknu a pozrela sa von.
Straky?
Nič nevidela. Nič, len osvetlenie vzdialené pár stoviek metrov hore pri majeri, dve malé gule plávajúce v temnote.
Keď bola vonku takáto tma, svetlo petrolejovej lampy ju robilo zraniteľnou. Neboli tu žiadne závesy, ktoré by sa dali zatiahnuť. No v každom rohu nad oknami bol zabitý klinec. Postavila sa na stoličku, zviazala dva hrubé pletené pulóvre a pokúsila sa zakryť okno pri posteli. Bolo to nešikovné. Musí si pripomenúť, že potrebuje deku. Alebo obrus. Aj na ostatné okná.
Z cestovnej tašky vytiahla miestne noviny z majera a zaliezla späť pod perinu. Snažila sa čítať príspevok o energetickej politike, ale nevedela sa sústrediť. Okná na ňu zazerali. Tma nakúkala dnu.
Do čerta. Čo s tým má robiť?
Nerátala s tým, že sa bude cítiť taká ohrozená. To nebolo v pláne. Nie, musí sa na to vykašľať. Teraz sa musí zamerať iba na dve veci: na prácu a na nejasný skrytý zámer, ktorý, ako už tušila, sa týkal jej samej.
Nikto nevedel, že je späť v Mossmarken. Nikto okrem vedúceho jej práce, ktorý tiež odcestoval.
Natálii sa páčila myšlienka len tak odcestovať. Na predstave opustiť svoje bežné prostredie bolo niečo očisťujúce, akoby to bola absolútna sloboda.
Pred štrnástimi rokmi opustila tento kraj bez jediného slova. Keď teraz bola späť, akoby sa vracala cez svoj vlastný odraz, akoby navíjala niť celou cestou späť, rozmotávala všetky uzlíky a začala odznova.
Väčšina jej priateľov si sotva všimne, že nie je v Göteborgu, boli to vedci ako ona, rozlietaní po celej zemeguli.
Jediný, kto by sa nad tým mohol pozastaviť, bola jej náhradná rodina.
V posledných rokoch už Natália nevládala udržiavať s nimi kontakt, a keď vzťahy ochladli, narastali aj výčitky, predovšetkým zo strany jej náhradnej mamy Harriet.
„Toto má byť vďaka za to, čo sme pre teba urobili?“ vyhadzovala jej na oči, keď naposledy viedli niečo, čo by trochu pripomínalo rozhovor. Prišli ju navštíviť, aby jej priniesli kvetinu na narodeniny, a Harriet nedokázala dusiť svoje pocity. Jej okrúhla tvár celkom sčervenala, musela bojovať, aby nezačala plakať.
Natáliin náhradný otec Lars sedel na stoličke v kabáte počas celej návštevy. Ustavične si prechádzal po brade a pozeral do zeme.
„Teraz pôjdeme,“ doložila na záver. „Už to nemá zmysel. Ona skrátka nemá záujem.“
Jeho prízemný postoj prinútil Natáliu cítiť s ním istú mieru spolupatričnosti, ale inak necítila vôbec nič. Nič. A to pochopila zrejme aj Harriet. Kým odišli, Harriet ju sledovala s privretými očami a so strateným súcitom. Napokon dodala zlomeným hlasom:
„Si príšerná, vieš to? Vždy som si myslela, že sa tak správaš preto, čo si prežila, ale teraz si tým už nie som taká istá. Možno taká skrátka si: povrchná, bezcitná a nevďačná.“
Natália si sadla doprostred izby v župane tuho utiahnutom v páse, aby získala kontrolu a bojovala s pocitom zraniteľnosti. Položila pred seba hŕbu dokumentov: výsledky meraní a experimentov, ktoré sa doteraz uskutočnili v Nemecku, Holandsku, Poľsku a Dánsku.
Ticho, pomyslela si a rozhliadla sa. V chate bolo tak ticho. Dusivé ticho. Možno si potrebovala len zvyknúť. Snažila sa načúvať všetkým zvukom, ktoré ju napriek tomu obklopovali: lenivá mucha, ktorá bzučala posledné verše v kuchynskom okne, praskanie a šum vetra v piecke, nezvučné škriekanie krkavca celkom blízko. Potom sa pre zmenu zamerala na pachy. To bolo o čosi ťažšie: horiace drevo, mydlo, sadze.
