Britská spisovateľka Sophie Hannahová sa opäť rozhodla oživiť najobľúbenejšieho detektíva na svete – legendárny Hercule Poirot sa vracia na scénu v rafinovanom, diabolsky zosnovanom detektívnom príbehu. Ten sa odohráva sa v Londýne 30. rokov minulého storočia a volá sa Záhada troch štvrtín.
Keď sa Hercule Poirot jedného dňa vráti po obede domov, predo dvermi ho čaká neznáma žena. Rozčúlene sa ho pýta, prečo jej poslal list, v ktorom ju obvinil z vraždy Barnabasa Pandyho, hoci ona toho človeka nikdy nestretla ani o ňom nepočula.
Ibaže ani Poirot o Barnabasovi Pandym nikdy nepočul a nikoho z vraždy neobvinil. Otrasený vojde do bytu, kde ho už čaká ďalší návštevník – neznámy muž tvrdí, že ráno dostal od Poirota list, v ktorom ho obvinil z vraždy Barnabasa Pandyho.
Koľko takých listov existuje? Kto ich poslal a s akým úmyslom? A napokon, kto je Barnabas Pandy? Je mŕtvy, a ak áno, zavraždili ho?
Otázkou teraz je, či sa podarí slávnemu detektívovi nájsť odpovede na tieto otázky bez toho, aby zároveň ohrozil životy ďalších ľudí.
Záhada troch štvrtín je opäť vynikajúco napísaná detektívka v štýle Agathy Christie. Anglicko 30.rokov minulého storočia má svoju neopakovateľnú atmosféru a Hannahová ju vystihla. Dokázala zároveň oživiť Poirota spôsobom, ako by to asi niekto iný nedokázal. Je to starý dobrý Hercule so svojimi podivnosťami, komikou a výstrednosťou, na akú sme boli zvyknutí.
Nové poirotovské tajomstvo, ktoré poteší všetkých fanúšikov kráľovnej anglickej detektívky. Sophie Hannahová odviedla dobrú prácu.
Začítajte sa do novinky Záhada troch štvrtín:
Poirot je obvinený
Hercule Poirot sa usmial popod nos, keď jeho šofér zaparkoval auto s priam dokonalou symetriou. Človek by dokázal nakresliť rovnú čiaru od prostriedka vozidla priamo k dverám Whitehaven Mansions, kde býval. Ako milovník poriadku a úhľadnosti to jednoducho vedel oceniť.
Obed, z ktorého sa práve vrátil, bol très bon divertissement – spojenie vynikajúceho jedla a spoločnosti. Nadšene sa poďakoval šoférovi a práve sa chystal vojsť dnu, keď sa ho zrazu zmocnil zvláštny pocit (aspoň tak si to vysvetlil), že čosi za ním si vyžaduje jeho pozornosť.
Predpokladal, že to nebude nič mimoriadne. Na február to bol celkom príjemný deň. Možno sa len vzduch za jeho chrbtom zachvel ľahkým vánkom.
Rýchlo si však všimol, že ten nepokoj v ovzduší nemá na svedomí príroda, ale žena, ktorá sa k nemu ráznym krokom blížila. A v tom modernom belasom kabáte a klobúku rozhodne živel pripomínala. „Vskutku, hotová víchrica,“ zašomral si pre seba Poirot.
Ten klobúk sa mu nepáčil. Podobné už videl na niektorých ženách v meste: minimalistický, bez okrás, narazený tesne na hlavu ako nejaké látkové kúpacie čiapky. Podľa neho by klobúk mal mať striešku alebo aspoň nejakú ozdobu. Alebo by mal spĺňať nejakú ďalšiu funkciu, nielen zakrývať hlavu. Nepochybne si na tieto nové klobúky čoskoro zvykne, no keď sa tak stane, móda sa opäť zmení – napokon, ako vždy.
Vlasy mala tmavohnedé a lesklé. Keď priamo pred ním prudko zastala, Poirot si všimol, že nie je taká mladá, ako sa mu z diaľky zdalo. Nie, táto žena mala určite viac ako päťdesiat. Možno šesťdesiat. Dáma v strednom veku, odborníčka na maskovanie vrások, s očami prenikavo modrými, ani svetlými, ani tmavými.
„Vy ste Hercule Poirot, však?“ spýtala sa potichu. Z jej tónu jasne cítil, že by dala rada najavo svoj hnev, ale bála sa, že by ju ktosi začul.
„Oui, madam. Som to ja.“
„Ako sa opovažujete? Ako sa opovažujete poslať mi taký list?“
„Madam, prepáčte, ale mám dojem, že sa nepoznáme.“
„Nehrajte sa tu predo mnou na neviniatko! Som Sylvia Ruleová, ako veľmi dobre viete.“
„Teraz už áno, keďže ste sa mi predstavili, ale pred chvíľkou som vás ešte nepoznal. Spomínali ste akýsi list…“
„Chcete ma prinútiť, aby som takto na verejnosti zopakovala, ako ste ma očiernili? Nuž, dobre teda. Spravím to. Dnes ráno som dostala list – ten najodpornejší a najprotivnejší list s vaším podpisom.“ Ukazovák jej vyletel vpred priamo na Poirota, takže musel uskočiť nabok, aby sa mu vyhol.
„Non, madam…“ snažil sa protestovať, ale ona opäť zmarila akékoľvek jeho úsilie.
„V tom absurdnom liste ste ma obvinili z vraždy. Z vraždy! Mňa! Sylviu Ruleovú! Vyhlásili ste, že môžete dokázať moju vinu a odporučili ste mi, aby som išla na políciu a priznala sa k svojmu zločinu. Ako sa opovažujete? Nič mi nemôžete dokázať, a to z veľmi prostého dôvodu. Som nevinná. Nikoho som nezabila. Som tá najmierumilovnejšia osoba, akú som kedy stretla. A nikdy som o žiadnom Barnabasovi Pandym nepočula!“
„O Barnabasovi…“
„Je to nehorázne, že zo všetkých ľudí obviníte práve mňa! Jednoducho nehorázne. Ale ja to tak nenechám. Najradšej by som išla rovno za svojím advokátom, no nechcem, aby vedel, že ma ktosi takto očiernil. Možno by som mala ísť na políciu. Toľká hanba! Urážka! Mám predsa isté postavenie!“
Silvia Ruleová takto ešte nejaký čas pokračovala. Syčala a prskala a Poirotovi nevdojak pripomenula búrlivé vodopády, ktoré videl na svojich cestách: na pohľad pôsobivé, ale nesmierne intenzívne a hlučné. Mohutný prúd, ktorý nemal konca.
Keď aspoň na chvíľočku stíchla, konečne sa dostal k slovu: „Madam, rád by som vás ubezpečil, že nijaký takýto list som nenapísal. Pokiaľ ste nejaký dostali, tak rozhodne nebol odo mňa. A ani o Barnabasovi Pandym som nikdy nepočul. To je ten muž, z ktorého vraždy vás v liste obvinili?“
„To vy ste ma obvinili. Nesnažte sa to teraz popierať. Na to vás nahovoril Eustace, však? Obaja veľmi dobre viete, že som nikoho nezabila. Som čistá ako ľalia! Vy a Eustace ste určite zosnovali nejaký plán, ako ma dohnať k šialenstvu! Presne to by som od neho čakala a som presvedčená, že neskôr vyhlási, že to bol len taký žart.“
„Žiadneho Eustacea nepoznám, madam.“ Poirot sa nevzdával, hoci bolo jasné, že je to márna snaha. Sylvia Ruleová si skrátka neustále húdla svoje.
„Myslí si o sebe, že je ktovieako bystrý. Vraj najbystrejší muž v Anglicku, s tým jeho odporným úškrnom, ktorý mu nikdy nezmizne z tváre. Koľko vám za to zaplatil? Som si istá, že to bol jeho nápad. A vy ste zaňho odviedli špinavú robotu. Vy, ten slávny Hercule Poirot, ktorému verí aj naša oddaná a ťažko pracujúca polícia. Ste obyčajný podvodník! Ako ste len mohli? Ako ste mohli očierniť takú čestnú ženu, ako som ja? Eustace by spravil čokoľvek, aby sa ma zbavil. Čokoľvek! Vedzte, že všetko, čo vám o mne povedal, je lož!“
Keby bola ochotná aspoň chvíľu počúvať, Poirot by jej mohol vysvetliť, že by určite nespolupracoval s niekým, kto sa vyhlasuje za najbystrejšieho muža v Anglicku. Tým je totiž on, Hercule Poirot.
„Boli by ste taká láskavá a ukázali mi ten list, madam?“
„Myslíte si, že som si ho nechala? Bolo mi z neho zle, už len keď som ho držala v rukách! Roztrhala som ho na márne kúsky a hodila do ohňa. Najradšej by som do ohňa hodila aj Eustacea! Aká škoda, že je také čosi nezákonné. Jedno vám však poviem: ktokoľvek tie zákony vymýšľal, určite nepoznal Eustacea. Ak ma budete ešte raz takto ohovárať, pôjdem rovno na Scotland Yard – nie preto, aby som sa im priznala, keďže som úplne nevinná, ale aby som obvinila vás, pán Poirot!“
Kým sa detektív zmohol na vhodnú odpoveď, Silvia Ruleová sa zvrtla na päte a odkráčala.
Nezavolal ju naspäť. Niekoľko sekúnd len mlčky stál a pomaly krútil hlavou. Keď sa potom vybral hore schodmi do bytu, zašomral si popod nos: „Ak je ona tá najmierumilovnejšia osoba na svete, tak nechcem vidieť tých ostatných.“
V priestrannom a dokonale zariadenom byte čakal na Poirota komorník George. Keď zbadal Poirota, jeho zvyčajný trochu strnulý úsmev vystriedalo zdesenie.
„Cítite sa dobre, pane?“
„Non. Som zmätený, Georges. Povedzte mi, ako človek znalý anglickej vyššej spoločnosti poznáte Sylviu Ruleovú?“
„Len z počutia, pane. Je to vdova po Clarenceovi Ruleovi. Má pozoruhodné konexie. Myslím, že je aj v správnych radách viacerých charít.“
„A čo Barnabas Pandy?“
George pokrútil hlavou. „To meno mi nie je známe. Ja sa orientujem najmä medzi londýnskou smotánkou, pane. Ak žije pán Pandy niekde inde…“
„Neviem, kde žije. Neviem, či vôbec žije alebo či bol naozaj zavraždený. Vraiment, neviem o ňom vôbec nič. Lenže Sylvia Ruleová, drahý Georges, si myslí presný opak. Myslí si, že som jej poslal list, v ktorom ju obviňujem z jeho vraždy. Ja som to, pravdaže, poprel. Žiadny list som jej neposielal ani som s ňou nijako inak nekomunikoval.“
Poirot si zamyslene zložil klobúk, vyzliekol kabát a podal ich Georgeovi. „Nie je to vôbec príjemné, byť obvinený z niečoho, čo ste neurobili. Človek by mal takéto výmysly hodiť za hlavu, ale ony sa dokážu akosi zaryť do mysle a vyvolať podivný pocit viny, ktorý sa v nej potom vznáša ako duch a straší jeho svedomie! Niekto je presvedčený o tom, že ste tú hroznú vec urobili, a vy potom začnete mať pocit, akoby to tak naozaj bolo, hoci dobre viete, že nie je. Pomaly začínam chápať, Georges, prečo sa ľudia priznávajú k činom, ktoré nespáchali.“
Komorník sa tváril pochybovačne, ako to mal vo zvyku. Poirot už zistil, že to je prejav tej príslovečnej anglickej rezervovanosti. Za tie roky sa rozprával s mnohými kultivovanými dámami a pánmi z anglickej spoločnosti a mnohí z nich sa tvárili, akoby neverili ničomu, čo im rozprával.
„Čo by ste povedali na pohárik pane? Sirop de menthe, ak smiem navrhnúť?“
„Oui. To je vynikajúci nápad.“
„Rád by som vás ešte upozornil, pane, že tu máte návštevu. Prinesiem vám nápoj hneď a poprosím pána, aby ešte chvíľku počkal?“
