Vražda prostitútky Otýlie Vranskej patrí medzi najznámejšie zločiny v dejinách českej kriminalistiky. Vrah – aj napriek značnému úsiliu polície – nebol nikdy vypátraný. Vďaka tomu vzniklo bezpočet teórií o jeho identite a prípad si po roky udržiaval u verejnosti značnú popularitu. Dodnes je každý prípad, pri ktorom dôjde ku štvrteniu obete, porovnávaný práve s prípadom Otýlie Vranské …
Zdroj: wikipedia.org, kriminalistika.eu
Na železničných staniciach v Bratislave a Košiciach boli 2. septembra 1933 nájdené dva kufre, ktoré obsahovali časti ľudského tela. Podľa sprievodných listov boli oba kufre odoslané deň predtým z Prahy, avšak každý kufor z inej pražskej stanice (Wilsonovo a Masarykovo). Pitva preukázala, že nájdené časti tela patria jednej žene, ktorá bola usmrtená dvoma údermi do hlavy pravdepodobne kuchynským sekáčikom. Hneď na to vrah dvoma rezmi oddelil hlavu od trupu. Potom rovnakým nástrojom, zrejme nožom, bodol sedemkrát do už mŕtveho a bezhlavého tela. Najmenej jednu a najdlhšie dve hodiny pred smrťou žena zjedla jablko …
Časti ľudského tela uložených v jednom z kufrov
V pondelok 4. septembra 1933 o 8.00 hod usporiadalo pražské policajné riaditeľstvo pre verejnosť výstavku kufrov, vrátane kusov prestieradiel a propagačného letáku ČSD, do ktorých boli časti ľudského tela zabalené. Polícia chcela týmto spôsobom zistiť svedkov, ktorí by podali informáciu k vystaveným veciam. Zvlášť potom chcela získať informácie k majiteľovi kufrov. Jeden z kožených kufrov bol totiž odborne opravovaný. Navyše kufre museli byť dopravené z miesta činu na dve pražské stanice. Človeka nesúceho kufre si mohli všimnúť taxikári, staniční zriadenci, sprievodcovia v električke a ďalší náhodní ľudia.
Výstavu navštívilo tisíce ľudí a polícia mala veľké problémy s udržaním poriadku. Okrem toho boli fotografie kufrov a hlava mŕtvoly zverejnené vo všetkých novinách. Nezávisle na sebe sa prihlásili dve ženy zo Slovenska, ktoré vo fotografii spoznali svoju tretiu sestru – Otýlia Vranská. Polícia zistila, že Otýlie Vranská sa v Prahe živila prostitúciou.
Polícia ďalej zistila, že jablko Otýlia Vranská zjedla krátko pred polnocou v jednej nočnej kaviarni. Za hodinu na to bola videná pri vchode do tanečnej reštaurácie. Hoci bola v tanečnej reštaurácii častým hosťom, dovnútra nevošla. Za niekoľko nasledujúcich minút musela stretnúť svojho, dodnes neznámeho vraha.
Počas vyšetrovania polícia dostala takmer 5000 prevažne anonymných listov a “zaručene overených informácií” o páchateľovi, ktoré boli dôsledne preverované, čo značne zaťažovalo jednotlivé policajné úkony. Ukázalo sa totiž, že týmto spôsobom si prevažná časť pisateľov a informátorov vybavovala účty so susedmi a s ďalšími pre nich nepohodlnými ľuďmi. Anonymne obvinený bol dokonca aj slávny pražský chirurg, ktorý sa priatelil s vtedajším prezidentom TG Masarykom. Posledný adresovaný anonymný list na polícií, ktorý oznamoval meno vraha, prišiel v roku 1966 – teda 33 rokov od udalosti …
Z odborného hľadiska a predovšetkým v súvislostiach s ďalšími podobnými prípadmi je popularita vraždy Otýlie Vranskej prinajmenšom pochybná. Defenzívne štvrtenie obetí vražedných útokov nie sú totiž žiadnou výnimkou. Rad páchateľov a dokonca páchateliek vrážd sa týmto spôsobom snaží utajiť alebo znemožniť odhalenie činu. V januári 1995 napríklad Ilona Skalická z Liberca v afekte zavraždila a potom na desať kusov rozštvrtila svojho manžela. Jednotlivé časti tela potom na detských boboch rozviezla do niekoľkých odpadkových kontajnerov. Na rozdiel od vraha Otýlie Vranské bola vypátraná a odsúdená na šesť rokov väzenia. Krátko po nástupe trestu jej prezident Václav Havel udelil milosť …
Je možné sa domnievať, že páchateľ konal v afekte (navyše zrejme pod vplyvom alkoholu), o čom svedčia bodné rany okolo jej ľavého prsníka, ktoré vznikli až po oddelení hlavy. Potom už konal veľmi racionálne s cieľom zamaskovať následky svojho činu. V žiadnom prípade nešlo o vraha, trpiaceho agresívnou sexuálnou deviáciou, či psychickou poruchou. Pre túto verziu platí skutočnosť, že nedošlo k recidíve (opakovanie činu). Nemožno dokonca vylúčiť, že vrahom bola žena.
O “nesmrteľnosť” prípadu vraždy Otýlie Vranskéj sa postarali novinári predovšetkým svojimi, niekedy až absurdnými špekuláciami o identite páchateľa a jeho motívu. Nepripúšťali inú verziu, než verziu riadiaceho “Fantóma ulice”. Inak by prípad “Vranská”, podobne ako desiatky iných, oveľa závažnejších prípadov neznámych páchateľov upadol do hlbokého zabudnutia.
