Laura, 34-ročná žena, zomrela po ničivom útoku astmy. Posledné dni svojho života strávila v nemocnici. Personál sa o ňu tak postaral, že manžel Peter, sa im za to rozhodol poďakovať listom. Je pekný a dojemný.
Potom čo mu zomrela manželka, napísal jej muž list, ktorý opisoval posledné chvíle s jeho milovanou ženou
Upozornenie! Na jeho čítanie si pripravte vreckovky.
***
„Ako to, že si pamätáš všetky tie priezviská? – pýtali sa ma. Ako by som nemohol?
Každý z Vás s ňou jednal profesionálne, zdvorilo a dôstojne. Keď ste jej pichali injekcie, varovali ste ju pred bolesťou. Bez ohľadu na to, čˇi vás počula alebo nie. Keď jej skĺzol odev z tela, poriadne ste ju prikryli. Prikrývali ste ju dekou nielen vtedy, keď teplota jej tela klesala, ale tiež vtedy, keď v izbe bolo chladno a mysleli ste si, že jej tak bude lepšie.
Starali ste sa aj o jej rodičov. Pomáhali ste im dostať sa na sálu, nosili ste im vodu, trpezlivo ste odpovedali na každú ich otázku. Môj svokor, ktorý je sám lekár, sa cítil byť zapojený do procesu Laurinej liečby. Ani neviem vyjadriť ako veľa to pre neho znamenalo.
A nakoniec to, ako ste sa správali ku mne. Neviem odkiaľ som nabral sily na prežitie tohto týždňa. Bez Vás by som to nezvládol.
Koľkokrát ste vošli do izby a videli ste ma tam, potichu ste si urobili svoju prácu akoby ste boli neviditeľní? Koľkokrát ste mi pomáhali sa usmiať pri jej lôžku obmotanom sieťou káblov? Koľkokrát ste sa ma opýtali, či nechcem niečo jesť a piť, či nepotrebujem niečo na prezlečenie, či sa nechcem osprchovať, či mám otázky alebo sa chcem iba porozprávať?
Koľkokrát ste ma objali a potešili ma, keď som sa už rozpadal na kúsky? Koľkokrát ste mi oznamovali zlé správy so smútkom v očiach a so súcitom?
Keď som doviedol špeciálneho hosťa, kocúra Cola, aby sa poslednýkrát mohol pritúliť k Laurinej tvári, nevideli ste v tom problém. A v jeden špeciálny večer ste mi dovolili priviesť 50 osôb, ktorí boli Laurini známi, spolupracovníci, kolegovia. Bola hra na gitare, operné spevy a tance. Dozvedel som sa aký vplyv mala moja manželka na životy iných. To bola posledná pekná noc nášho manželstva a bez Vás sa nemohla uskutočniť.
Je ešte jedna hodina, na ktorú nikdy nezabudnem.
V posledný deň, kedy sme čakali na darovanie orgánov pre Lauru, jediné čo som chcel bolo, byť s ňou sám. Jej rodina a priatelia prichádzali aby sa s ňou rozlúčili a čas plynul. Okolo 16. hodiny všetci odišli a ja už fyzicky a psychicky vyčerpaný som si chcel zdriemnuť. Opýtal som sa zdravotnej sestry Donny a Jen, či mi pomôžu uložiť kreslo tak, aby som mohol ležať pri nej. Ony mali lepší nápad. Na malú chvíľku som mal opustiť izbu a keď som sa vrátil, Laura ležala na boku aby som si mohol ku nej ľahnúť aj ja. Požiadal som ich, aby nás hodinu nikto nevyrušoval. Sestry zhasli svetlo a zavreli za sebou dvere.
Ľahol som si vedľa nej. Vyzerala tak krásne. Povedal som jej to a hladil jej tvár a vlasy. Jemne som jej vyzliekol košeľu, pobozkal jej prsia a položil na nich hlavu. Počul som ako jej búši srdce. Bola to naša posledná nežná chvíľka, ktorá bola spontánna, prirodzená a neskutočne úžasná. A potom som zaspal.
Túto hodinu si zapamätám do konca života. Bol to dar nad darmi a musím za neho poďakovať Donne a Jen.
Ďakujem aj Vám všetkým.
Večne vďačný a milujúci
Peter DeMarco
Zdroj: ofeminin.pl
