Boli tu pred nami, sú tu s nami a budú tu, aj keď my nebudeme… vírusy. Slovo, ktorého význam sa definitívne ustálil až s vedeckým napredovaním modernej doby, označujúci látku, o ktorej existencii sa vedelo už v dávnej histórii bez toho, že by ju niekto videl.
Ako funguje svet virológie? Prečo niektoré vírusy zabíjajú, iné uškodia a ďalšie sa podarilo dostať pod kontrolu?
Aj o tom je novinka Planéta vírusov, ktorá ponúka fascinujúce fakty z tejto oblasti. Vychádza vo vydavateľstve Príroda.
Vírusy sú neviditeľní, ale dynamickí aktéri ekológie Zeme. Presúvajú DNA medzi jednotlivými druhmi, poskytujú nový genetický materiál pre evolúciu a regulujú rozsiahle populácie organizmov.
Vplyv vírusov sa však neobmedzuje len na živočíšne či rastlinné druhy. Pôsobia aj na klímu, pôdu, oceány a sladkú vodu.
Aj o tom sa píše v knihe Planéta vírusov. Napríklad vírus eboly, kedysi obmedzený na malé vzplanutia v odľahlých častiach Afriky, vyvolal rozsiahlu nákazu v mestách ako Freetown a Konakry a po prvýkrát sa rozšíril na ďalšie kontinenty.
Zo živočíchov však preskočili na človeka nové vírusy ako MERS. Vedci objavili nové spôsoby, ako túto pozoruhodnú rôznorodosť vírusov dostať pod kontrolu a využiť ju v náš prospech. Autor Carl Zimmer na celý tento vývoj nadviazal a pripravil druhé vydanie diela Planéta vírusov.
Prečítajte si úryvok z knihy Planéta vírusov:
Ako rinovírusy pomaly dobyli svet
Približne pred 3 500 rokmi sa jeden egyptský učenec rozhodol zhrnúť svoje poznatky a napísal najstarší známy medicínsky text. Medzi chorobami, ktoré v tzv. Ebersovom papyruse opisoval, je aj niečo, čo nazýval resh. A hoci to znie čudne, príznaky ochorenia – kašeľ a hlien v nose – poznáme všetci. Resh je bežné prechladnutie.
Niektoré vírusy sú pre ľudstvo nové. Iné sú záhadné a exotické. Ale ľudské rinovírusy – hlavná príčina bežného prechladnutia, ako aj záchvatov astmy, sú naši starí, kozmopolitní spoločníci. Odhaduje sa, že každý človek strávi rok svojho života v posteli s prechladnutím. Inak povedané, ľudský rinovírus patrí medzi najúspešnejšie zo všetkých.
Staroveký grécky lekár Hippokrates sa domnieval, že prechladnutie spôsobuje nerovnováha telesných tekutín. Ani o dvetisíc rokov neskôr, začiatkom 20. storočia, sme toho o prechladnutí nevedeli oveľa viac. Fyziológ Leonard Hill vyhlásil, že k nemu dochádza kvôli rannému pobytu vonku, lebo prechádzame z teplého vzduchu na studený.
Nemecký mikrobiológ Walther Kruse získal v roku 1914 ako prvý reálnu predstavu o pôvode prechladnutia, keď si jeho asistent vyfúkal nos. Jeho hlieny vmiešal do slaného roztoku a zmes potom prelial cez filter. Pár kvapiek prefiltrovanej kvapaliny potom nakvapkal do nosov dvanástich svojich kolegov. Štyria z nich sa nakazili. Neskôr urobil to isté tridsiatim šiestim študentom. Pätnásti z nich ochoreli. Ich výsledky porovnal s výsledkami tridsiatich piatich ľudí, ktorí kvapky nedostali. Z nich prechladol len jeden. Vďaka Kruseho experimentom bolo jasné, že za chorobu môže nejaký maličký patogén.
Na začiatku sa mnohí odborníci domnievali, že to budú nejaké baktérie. V roku 1927 to však americký fyzik Alphonse Dochez vylúčil. Hlieny prechladnutých ľudí prefiltroval cez jemné filtre podobné tým, cez aké pred tridsiatimi rokmi prefiltroval Beijerinck miazgu z tabaku. Baktérie síce odstránil, no tekutina stále spôsobovala ľuďom chorobu. Cez Dochezove filtre mohol prekĺznuť len vírus.
Trvalo ďalšie tri desaťročia, kým vedci presne zistili, ktoré vírusy mu prekĺzli. Najbežnejšie z nich nazývame ľudské rinovírusy (rino znamená nos).
Rinovírusy sú pozoruhodne jednoduché, každý z nich má len desať génov. (Ľudia majú dvadsaťpäť tisíc génov.) Tento zlomok genetickej informácie však stačí na to, aby napadli náš organizmus, oklamali náš imunitný systém a vytvorili nové vírusy, ktoré dokážu napadnúť ďalších hostiteľov.
Rinovírusy sa šíria vďaka nádche. Prechladnutí ľudia si totiž utierajú nosy a vírus sa im dostane na ruky. Následne sa usadí aj na kľučkách a ďalších povrchoch, ktorých sa dotknú. Keď sa ich potom dotknú ďalší ľudia, dostane sa im na pokožku a cez nos rovno do tela. Rinovírusy dokážu napádať bunky v sliznici nosa, hrdla alebo pľúc. Prinútia ich otvoriť dvierka, cez ktoré preniknú dnu. V priebehu nasledujúcich hodín využijú tieto hostiteľské bunky na to, aby vytvorili kópie svojho genetického materiálu a bielkovinových schránok, v ktorom je tento materiál uložený. Hostiteľská bunka sa potom rozpadne a nový vírus unikne.
Rinovírusy infikujú relatívne málo buniek a nenapáchajú veľa škody. Prečo teda spôsobujú také nepríjemné príznaky? Viniť môžeme jedine samých seba. Infikované bunky uvoľňujú signalizačné molekuly, takzvané cytokíny, ktoré priťahujú bunky imunitného systému nachádzajúce sa v blízkosti. Práve tieto bunky môžu za to, ako zle sa cítime. Vytvárajú zápal, kvôli ktorému nás škriabe v hrdle a v mieste infekcie začne vznikať veľa hlienu. Aby sme sa vyliečili, musíme počkať, kým imunitný systém vírus zničí a následne sa sám upokojí.
Egyptský autor Ebersovho papyrusu napísal, že resh vyliečime, keď si okolo nosa nanesieme zmes medu, byliniek a kadidla. O 15. storočí neskôr rímsky učenec Plínius starší chorým odporúčal, aby si nos šúchali myšou. V Anglicku sa v 17. storočí ľudia liečili zmesou pušného prachu a vajec a pečeného kravského hnoja a loja. Leonard Hill, fyziológ, ktorý si myslel, že prechladnutie spôsobuje zmena teploty, odporúčal, aby sa deti ráno najskôr osprchovali studenou vodou.
