Už v roku 1947 poľské úrady otvorili múzeum v neslávne slávnom koncentračnom tábore v Osvienčime. Súčasť svetového dedičstva UNESCO dnes navštevuje viac ako milión ľudí ročne. Kedysi sa však medzi týmito stenami na ľuďoch vykonávali obludné zverstvá.
Každý deň tu zomierali tisícky zajatcov. V súčasnej dobe sa toto miesto stalo pomníkom mučenia páchanom prisluhovačmi tretej ríše. Každý rok sa podarí vedcom získať nové informácie a inak tomu nebolo ani teraz. Nedávno sa totiž odborníkom podarilo rozlúštiť denník jedného z členov Sonderkommando – väzňa z koncentračného táboru. Zápisník muža bol pod zemou 36 rokov, až kým sa nedostal do rúk výskumníkov.
Sonderkommando v Osvienčime sa nazývala špeciálna jednotka väzňov, ktorá bola povinná sprevádzať ostatných väzňov do plynových komôr a následne na to pracovať s ich mŕtvolami. Táto skupina sa vytvorila z toho dôvodu, že ani hrdlorezi SS neboli schopní deň čo deň sledovať ako umierajú tisícky ľudí. Neskôr bola táto činnosť považovaná za satanskú.
Marcel Nadjari sa narodil v roku 1917 v meste Solún, kde sa ešte pred vojnou schádzala najväčšia židovská komunita v Grécku. Temperamentný vlastenec bol odvedený na vojnu bojovať proti spojeneckým vojskám Adolfa Hitlera v Albánsku.
Neskôr, po kapitulácii Talianska sa opäť dostal na front, keď bojoval v radoch prokomunistických partizánov gréckej oslobodzovacej armády.
30.decembra bol dom, v ktorom sa Marcel zotavoval z horúčky prepadnutý nacistickými vojakmi. Mesiac strávil vo väzení a potom ho ako gréckeho Žida spolu s tisíckami krajanov poslali do koncentračného tábora Auschwitz.
Muž až do úplného cieľa cesty nevedel kam ich to vezú, no nesnažil sa utiecť: veril, že tam niekde nájde svojich rodičov a sestru. Tí boli deportovaní o niečo skôr, ale Marcel nestrácal nádej.
Po príchode do Osvienčimu prešiel cez nemecký „konkurz“, po ktorom bol prijatý do spomínanej jednotky Sonderkommando. Pracoval v krematóriu číslo tri a neskôr sa podieľal na demolácii plynových komôr aj samotných krematórií.
Bolo pre neho dôležité, aby sa držal zdravého rozumu ne nezošalel. S tým mu pomáhali aj priatelia v tábore, s ktorými sa zoznámil vo väzení ešte pred príchodom do Osvienčimu. Sníval o pomste. Uvedomujúc si, že prišiel o oboch rodičov aj sestru, nič si neprial viac, ako dožiť sa dňa, kedy ich vrahovia budú postavení pred súd.
Vo svojom diári, ktorý schovával pred vojakmi, opísal všetku tú hrôzu, ktorej musel čeliť. Židia, ktorých v tisíckach nahnali do plynových komôr a tlačili sa tam „ako sardinky v konzerve“.
„Šesť až sedem minúť mučenia, po ktorých boli všetci mŕtvi,“ s hrôzou písal Marcel. Potom sa tí nešťastníci premenili na popol. 640 gramov – množstvo jedného spáleného človeka na prach. Aj toto sú spomienky, na ktoré si Marcel so slzami v očiach spomína.
V novembri 1944 si svoj 13-stranový denník vložil do termosky a koženej tašky. Práve táto taška sa vykopala blízko krematória, kde pracoval.
Myslel si, že v tábore zomrie a tak sa jeho denník stal médiom medzi ním a vonkajším svetom. Smrti sa našťastie vyhol a tábor smrti prežil. V roku 1951 odišiel do New Yorku, kde sa oženil a spolu s manželkou vychovali 2 deti. Jeho denník s poznámkami bol nájdený až v roku 1980, 9 rokov po smrti autora.
Približne len 10% bolo možné prečítať viditeľne bez detailnejšieho skúmania. Zvyšok si zobral na starosti ruský vedec Pavel Polyan. Na obnovenie textu použil moderné grafické editory a multispektrálnu analýzu. Denník gréckych Židov bol neuveriteľným zdrojom informácií. Muž v ňom opísal to, čo sa deje v tábore, odhadol počet ľudí, ktorých tam fašisti zabili.
Marcel tiež písal o povstaní Sonderkommanda, ktoré sa pod vedením sovietskych vojnových zajatcov pokúsilo podkopať krematórium pomocou ukradnutých výbušnín. V predhovore denníka v troch jazykoch žiada toho, kto dokument nájde, aby ho poslal na grécke veľvyslanectvo.
Aj takto vyzerá jeden z príbehov účastníkov z koncentračných táborov…
zdroj:chillin.sk,videoboom.cc