Dvaja muži, obaja ťažko chorí, zdieľali rovnakú nemocničnú izbu. Jednému z nich bolo dovolené každý deň si na hodinu sadnúť, aby tak napomohol odtoku nahromadenej tekutiny z pľúc. Jeho posteľ bola hneď vedľa okna. Druhý muž musel trávil celý čas ležaním na chrbte.
Muži sa spolu rozprávali celé hodiny. Hovorili o svojich manželkách a rodinách, domovoch, práci, o svojich zážitkoch z vojny a kde všade boli na dovolenke …Každé popoludnie, keď sa muž ležiaci pri okne mohol posadiť, trávil čas popisovaním svojmu spolubývajúcemu všetkého, čo sa dialo za oknom. Muž na druhej posteli každý deň v túto jednu hodinu vždy ožíval, keď sa jeho svet rozšíril a ožil o všetko to dianie a farebnosť vonkajšieho sveta. Za oknom sa nachádzal park s krásnym jazerom.
Kačice a labute plávali po vode, zatiaľ čo deti sa hrali a púšťali po nej svoje modely lodičiek. Mladí milenci sa prechádzali držiaci sa za ruky medzi záhonmi kvetov hýriacimi všetkými farbami a v diaľke sa rozprestieral pohľad na siluetu mesta. Počas popisovania všetkých podrobností muž ďalej od okna zatváral oči a predstavoval si tú celú malebnú scenériu. Jedného teplého popoludnia popisoval muž pri okne sprievod, ktorý práve išiel okolo. Aj keď druhý muž nepočul žiadne zvuky kapely, dokázal si to celé vo svojej mysli veľmi živo predstaviť.
Ubiehali dni, týždne, mesiace.
Jedného rána prišla zdravotná sestra, ktorá doniesla vodu na kúpanie. V posteli pri okne však už len našla nehybné mužovo telo. Muž zomrel počas spánku. Smutná privolala ďalších zamestnancov, aby telo vyniesli. Hneď, ako to bolo vhodné, ju druhý muž poprosil, či by ho nemohla presunúť na miesto pri okne. Sestra mu veľmi rada vyhovela. Po tom, keď si bola istá, že sa na novom mieste cíti pohodlne, odišla a nechala ho samého. Pomaly a bolestivo sa oprel o jeden lakeť, aby sa prvýkrát za svoj pobyt pozrel na naozajstný svet vonku. Pomaly sa natočil, aby mal najlepší výhľad. Čelil však prázdnej stene. Muž sa neskôr spýtal zdravotnej sestry, čo mohlo primäť jeho zosnulého spolubývajúceho na opis takých nádherných vecí za oknom. Sestra odpovedala, že ten muž bol slepý a nemohol vidieť ani tú stenu.
Povedala: “Možno vás chcel len povzbudiť”.
Epilog:
Existuje extrémne šťastie v robení druhých šťastnými aj cez vlastnú nepríjemnú situáciu. Zdieľaný smútok je polovica trápenia, ale keď sa zdieľa šťastie, radosť sa vzájomne násobí. Ak sa chcete cítiť bohatí, spočítajte si všetky veci čo máte, ktoré si za peniaze nekúpite.
