Bol Pondelok ráno. V jednej zo staníc metra vo Washingtone DC sa posadil muž a začal hrať na husle. Hral asi 45 minút skladby od J.S.Bacha. Behom tejto doby, pretože bola špička, prešlo stanicou odhadom tisíce ľudí, väčšina z nich cestou do práce. Po asi troch minútach prešiel okolo muž stredného veku a všimol si hrajúceho muzikanta. Spomalil krok, na pár minút sa zastavil a ďalej sa ponáhľal za svojimi povinnosťami. O minútu neskôr dostal huslista svoj prvý dolár.
Nejaká žena mu hodila peniaze do krabice a bez zastavenia pokračovala v chôdzi. Po niekoľkých minútach sa niekto oprel o stenu a počúval, ale následne sa pozrel na hodinky a ponáhľal sa ďalej. Evidentne do práce. Najviac pozornosti mu venoval trojročný chlapček. Matka ho viedla okolo, ponáhľala, ale dieťa sa zastavilo a dívalo sa na huslistu. Nakoniec ho matka postrčila, dieťa pokračovalo v chôdzi, ale celú dobu sa za huslistom otáčalo. Toto sa opakovalo s niekoľkými, ďalšími deťmi a všetci rodičia, bez výnimky, ich nútili pokračovať v chôdzi. Za celých 45 minút, čo hral, sa na chvíľku pristavilo len 6 ľudí. Asi 20 mu dalo peniaze, bez toho aby spomalilo svoj krok. Vybral 32 dolárov. Keď skončil a nastalo ticho, nikto si toho nevšimol. Nikto nezatlieskal, nikto ho nespoznal.
Nikto nevedel, že tým huslistom bol Joshua Bell, jeden z najlepších hudobníkov na svete. Hral jedny z najťažších skladieb, ktoré boli kedy zložené, na husliach za 3,5 milióna dolárov. Dva dni predtým, než hral v metre, vypredal Joshua Bell divadlo v Bostone, za priemernú cenu lístka 100 dolárov. Tento príbeh je skutočný. Inkognito hra Joshuy Bella v stanici metra bola zorganizovaná denníkom Washington Post, ako súčasť experimentu o vnímaní, vkuse a prioritách ľudí. Zadanie bolo – dokážeme vnímať krásu na obyčajnom mieste v nevhodnú dobu? Dokážeme sa zastaviť a oceniť krásu?
Ak sa nedokážeme na chvíľku zastaviť a vypočuť si jedného z najlepších hudobníkov na svete, hrajúceho tie najlepšie skladby, na najlepších husliach, koľko ďalších vecí nám uniká?
