Príbeh na zamyslenie: Krása očami dieťaťa

Mamička, čo nevidíš, aká si pekná? „Američanka Brigitte White sa rozhodla zverejniť na Internete svoju fotku, ktorú urobil jej sedemročný syn. Najprv sa jej snímka zdala jednoducho hrozná. Potom ju ale prinútil vidieť seba samú očami dieťaťa. Obzerám si fotky v mobile a zrazu uvidím TOTO“, rozpráva na svojom blogu matka dvoch malých detí Brigitte. „Mojou prvou reakciou bol jednoducho šok. Kto preboha urobil túto strašnú fotku bez môjho vedomia? Cítila som, ako mi odpor k sebe samej stúpa ako vlna hrdlom a oči sa mi zaplavujú slzami. Už som chcela stlačiť „odstrániť“, keď vtom vošiel do miestnosti môj syn.

-Nevieš, Odkiaľ sa v mojom telefóne vzala táto fotka?

Tváričku mu ožiaril úsmev.

– To ja som ťa vyfotil, mamička! Ako sme boli pri jazere na pláži, vieš? Bola si tam tak pekná, tak som ťa vyfotil!

– No, vieš ale, že musíš poprosiť, keď chceš fotiť mojím telefónom? – Povedala som.

– Ja viem, mami, ale fakt, pozri sa, ako ti to tam pristane!

Dívala som sa znova na snímku a pokúšala som sa uvidieť to, čo vidí on, vidieť sa očami dieťaťa. Prišla dcérka, pozrela sa mi cez plece a hovorí: „To je úplne ako od pravého fotografa, mamička, ty si tak pekná! To sa bračekovi naozaj podarilo! „


„Zhlboka som sa nadýchla. No – áno, moje obvyklé stanovisko začína vždy hľadaním nedostatkov. Človek to robí vlastne automaticky. Keď sa teraz na fotku zadívam, vidím v nej trochu viac. Jasne, sú tam moje zaguľatené boky s jasne viditeľnou celulitídou, to hneď udrie do očí. Teraz som ale schopná vidieť jednoducho aj uťahanú matku – niekoľko hodín na nohách, ako si s deťmi prezerala jazero a jeho okolie – a teraz sa konečne natiahla na brehu a s rukami za hlavou si vychutnáva odpočinok. Moje bacuľaté ruky sú ruky mamy, ktorá xkrát prenášala deti cez rozpálený piesok a kamene, aby si nepopálili nohy. Rovnako ako prv vidím korpulentnú ženskú postavu v čiernych plavkách – úbohý pokus o zamaskovanie nadváhy. Zároveň ale vidím odvážnu matku, ktorá sa s deťmi vydala na cesty, aby im trochu ukázala svet, pretože je moc a moc miluje.

Rovnako ako veľa iných žien bojujem celý život s nadváhou – nemôžem sa jej zbaviť. Od prírody mám veľké brucho. A teraz vážim oveľa viac, ako kedykoľvek v uplynulých desiatich rokoch. Ale fakt už si nehodlám ničiť život kvôli nadváhe. Pokojne nosím v lete krátke šaty bez rukávov a navlečiem sa do plaviek, behám a hrám sa s deťmi a niekedy si dokonca pripadám príťažlivá. Áno, príťažlivá. 

Možno je to vekom? Alebo preto, že strachovať sa a robiť si starosti musím o veci ďaleko dôležitejšie ako je zovňajšok? Alebo je snáď príčina v tom, že moje deti sa na mňa pozerajú s tichým zbožňovaním? Už proste necítim nenávisť k vlastnému telu. Ni, snáď, že by som sa vykašľala na pokusy so športovaním alebo vzdala starostlivosti o vlastné zdravie. V tom hodlám pokračovať, pretože by som rada žila dlho a šťastne. Napriek tomu však teraz je pre mňa hlavné mať svoje telo rada také, aké je. Chcem sa na seba pozerať očami svojich detí. Ďakujem vám, deti. „

Možno sa vedľa detí cítime vždy krásne? Keď sa ráno neprebudíte v tej najlepšej forme – vlasy strapaté, pod očami hlboké tmavé kruhy, dieťa to nevníma. Vidí samú podstatu a telesná schránka je nezaujíma. Dieťa počuje náš nákazlivý smiech, vidí, ako nám svietia oči, cíti naše teplo, lásku, radosť. Cítime sa byť tými najkrajšími, keď

Čo keby sme sa teda na seba dívali vždycky očami dieťaťa? Nervozita kvôli nejakým nedostatkom, ako sú akné alebo vrásky, jednoducho zmiznú – koho by to zaujímalo?

Chod hore