To najdôležitejšie, čo platí o ľuďoch schopných rozplakať sa pri nejakom filme (ak to nie sú hormonálne rozkolísané nastávajúce mamičky), je, že sú schopní súcitiť.

Ľudia, ktorí toto dokážu, sú zvláštnym druhom ľudí. Dnešná doba je plná ľudí ľahostajných, ľudí, ktorí sú dokonalí narcisti, alebo sociopatov, ktorým je akékoľvek súcitenie vecou neznámou. Takí si nikdy nepredstavia sami seba na mieste niekoho iného. Nedokážu cítiť to, čo cítia iní a ani si to nechcú skúsiť predstaviť.

Prežívať, precítiť to, čo cíti iný, vyžaduje veľa sily. K niektorým ľuďom sa život zachoval kruto a ak si dokážete predstaviť seba na ich mieste alebo sa pokúšate pocítiť bolesť, ktorú oni pociťujú, vypovedá to o vás mnohé.

Znamená to, že ste dostatočne silní, aby ste zniesli ich bolesť. Že ste dosť silní pre iných. Ste do tej miery silní, že ste schopní porozumieť, čo sa s nimi deje a čo cíti.

Vedieť súcitiť s niekým iným nie je prejavom slabosti, aj keď ide o vymyslenú postavu z filmu. Ukazuje to, že máte srdce a že vaše srdce je schopné trpieť bolesťou niekoho iného. Aj keď sa na konci filmu väčšinou môže upokojiť …

Isteže často plačeme aj preto, že hrdina filmu sa ocitol v situácii v akej sme sa ocitli sami. Potom sú to slzy bolestných spomienok. Ale aj v tom je sila: znovu sa stretnúť s tým, čo nám v minulosti spôsobilo bolesť.

Niekedy ľudia plačú, pretože ich zaplaví emócia vyvolaná genialitou filmu, silou umeleckého zážitku. Nejde o žiadnu povrchnú  prepiatosť. Hovorí sa tomu Stendhalov syndróm. Je to psychický stav, ktorý má fyzické prejavy: zrýchlenie tepu, závrat, zmätenosť a dokonca aj halucinácie pri stretnutí so zážitkom veľkého osobného významu, najmä potom pri pohľade na umenie.

Ľudia takto vnímaví zvyčajne vyhľadávajú dobré filmy, počúvajú kvalitnú hudbu a čítajú hodnotné knihy. A tiež v tom je sila – napriek tomu, čo sa deje so súčasnou spoločnosťou.

zdroj:brightside.com