Vražda na fare je prvá kniha, kde sa môžeme zoznámiť so slečnou Marplovou (predtým len v poviedkach uverejňovaných v časopise). Už pri svojom prvom nástupe plietla čosi z vlny a jej záľubami boli tiež klebietky.
Ocitneme sa v malej dedinke, stretneme bystrú slečnu Marplovú, ktorá musí vyriešiť vraždu nafúkaného surovca, plukovníka Protheroa. Ten nie je v dedine ani trošku obľúbený a jeho tak trochu neposlušná dcéra Lettice sa nechala namaľovať v plavkách mladým maliarom Lawrencom Reddingom…
„Keby niekto zavraždil plukovníka Protheroa, urobil by svetu dobrú službu.“
Keď anglikánsky duchovný Leonard Clement ľahkovážne utrúsi tieto slová, ani vo sne netuší, že zakrátko sa naplnia. Aj vzhľadom na iné okolnosti, ako je miesto činu, ktorým sa stala jeho vlastná fara, sa ocitne na zozname podozrivých.
Policajný šéf Melchett a inšpektor Slack vyšetrujúci smrť majiteľa panského sídla, ktorého nemohli vystáť ani najbližší príbuzní, uviaznu v slepej uličke, odkiaľ ich môže vyviesť iba Clementova najbystrejšia farníčka slečna Marplová. Nik iný tak dobre nepozná domáce pomery a vzťahy, ale predovšetkým ľudskú povahu, vystavenú odvekým pokušeniam lásky a mamonu.
Nenadarmo pred starou dámou cíti rešpekt celý St Mary Mead vrátane vraha, ktorý dobre vie, že keď sa raz slečna Marplová vydá na lov, nikto a nič jej neujde.
Príbeh Vražda na fare niekoľkokrát sfilmovali, po prvý raz v roku 1970. Na motívy knihy vznikla aj divadelná hra a dokonca aj komiks L´affaire Protheroe z roku 2005.
Ako slečna Marplová často vravievala, „vidiecky život je plný hriechov.“ A v St Mary Mead sa na ich nedostatok veru nemohli sťažovať. „Slečna Marplová nebola v žiadnom prípade obrazom mojej babičky,“ vysvetľovala vtedy Agatha Christie. „Bola oveľa viac staropanenská a rada sa vŕtala vo veciach…ale v niečom si predsa len boli podobné. Hoci to boli dobrosrdečné stvorenia, vždy od každého a od všetkého očakávali to najhoršie.“
A zvyčajne sa nemýlili. Ani babička Agathy Christie, ani literárna Jane Marplová.
Začítajte sa do knihy Vražda na fare:
Neviem, kde by som mal svoje rozprávanie začať, no nakoniec som sa rozhodol, že začnem obedom, ktorý sa podával v jednu stredu na fare. hoci rozhovor pri stole s mojím príbehom veľmi nesúvisí, predsa prišla reč na dva incidenty, ktoré mali určitý vplyv na ďalší vývoj udalostí.
Len čo som dokrájal varenú hovädzinu (mimochodom, tvrdú ako podošva) a usadil sa za stolom, poznamenal som v duchu protirečiacom môjmu kňazskému stavu, že keby niekto zavraždil plukovníka Protheroa, urobil by svetu obrovskú službu.
Môj synovec Dennis nemeškal s odpoveďou. „Pripomenú ti to, keď toho chlapa nájdu ležať v krvi. Mary bude svedčiť proti tebe medzi prvými, však, Mary? Nezabudne opísať, ako zlovestne si sa pritom oháňal porciovacím nožom.“
Mary, ktorá berie svoju službu na fare ako odrazový mostík k lepšiemu miestu a vyššiemu platu, iba sucho precedila: „ Zelenina,“ a bojovne mu strčila pred nos puknutú misu.
„Bol veľmi nepríjemný?“ spýtala sa súcitne moja žena.
Neodpovedal som hneď, lebo Mary tresla misu so zeleninou na stôl, až sa celý zatriasol, a otrčila mi tanier s nevábne vyzerajúcimi rozmočenými ovocnými knedličkami. „Ďakujem, neprosím si,“ povedal som. Mary buchla tanierom o stôl a vypochodovala z jedálne.
„Škoda, že som taká mizerná gazdiná,“ vzdychla s úprimnou ľútosťou moja žena.
Nevdojak som s ňou musel súhlasiť. Moja žena sa volá Griselda. Ťažko si predstaviť vhodnejšie meno pre farárovu manželku, ale to je všetko, čo z nej robí ideálnu pani farárku. Griselde celkom chýba trpezlivosť a pokora.
Odjakživa som zastával názor, že farári by sa nemali ženiť. Dodnes je pre mňa záhadou, prečo som po dvadsaťštyrihodinovej známosti naliehal na Griseldu, aby sa za mňa vydala. Manželstvo som vždy pokladal za nesmierne vážnu vec, ktorú si treba poriadne, starostlivo premyslieť, najmä pokiaľ ide o spoločné záujmy a záľuby.
Griselda je odo mňa mladšia skoro o dvadsať rokov. Je znepokojujúco príťažlivá a neberie nič vážne. Nevie si s ničím rady a spolužitie s ňou je veľmi namáhavé. Na spravovanie farnosti pozerá ako na vtip, ktorý ju má pobaviť. robil som, čo bolo v mojich silách, aby som ju trochu okresal, ale márne. Iba ma to utvrdilo v presvedčení, že najlepšie riešenie pre kňaza je celibát. Neraz som to pred Griseldou spomenul, ale iba sa zasmiala.
„Miláčik,“ vzdychol som, „čo keby si sa aspoň pokúsila…“
„Snaha tu bola,“ odvetila Griselda, „ale zistila som, že to nemá význam. Nebude zo psa slanina. Zdá sa mi rozumnejšie nechať domácnosť na Mary a prižmúriť oči nad istým nepohodlím a nie najlepšou várou.“
„A čo tvoj manžel, moja milá?“ namietol som vyčítavo a dodal, riadiac sa príkladom diabla účelovo citujúceho z Písma svätého: „… A žena dbá na svoju domácnosť.“
„Buď rád, že ťa levy neroztrhajú na kusy,“ skočila mi do reči Griselda. „Alebo že nebudeš upálený na hranici. Sú aj dôležitejšie veci ako zlá strava, prach a zdochnuté osy. Ale povedz nám ešte niečo viac o plukovníkovi Protheroovi. V každom prípade boli prví kresťania šťastní, že nepoznali kurátorov.“
„Nafúkaný starý tyran,“ zamiešal sa Dennis. „Nečudo, že mu prvá žena zdupkala.“
„Nemohla urobiť nič rozumnejšie,“ pridala sa moja žena.
„Čo sú to za reči, Griselda,“ zahriakol som ju prísne.
„Miláčik,“ zapriadla, „povedz nám, čo sa vlastne stalo. Pán hawes sa zasa stále klaňal a prežehnával?“
hawes je náš nový kurátor. Slúži v našej farnosti iba čosi vyše troch týždňov. Je horlivým stúpencom high Church – odnože anglikánskej cirkvi, ktorá kladie prehnaný dôraz na význam obradov, liturgie, sviatostí – a horlivým zástancom piatkových pôstov. Plukovník Protheroe je zas tvrdohlavým odporcom akýchkoľvek rituálov a obradností.
„Tentoraz nie. O pánu hawesovi sa zmienil len okrajovo. Celú nepríjemnosť spôsobila nešťastná librová bankovka pani Priceovej-Ridleyovej.“
Pani Priceová-ridleyová je príčinlivou členkou mojej kongregácie. Na rannej omši, na ktorú prišla pri príležitosti výročia smrti svojho syna, hodila údajne do zvončeka librovú bankovku. Keď si potom na vylepenom ozname prispievateľov prečítala, koľko sa vyzbieralo, s hlbokou ľútosťou si všimla, že ako najvyšší príspevok uvádzajú desať šilingovú bankovku. Posťažovala sa mi a ja som ju presviedčal, že sa musela pomýliť. „Nie sme už najmladší,“ poznamenal som taktne. „Všetci musíme platiť za pribúdajúce roky.“
Moje slová ju napodiv ešte väčšmi rozčúlili. Vyhlásila, že v tejto farnosti sa dejú veľmi čudné veci a prekvapuje ju, že ich odmietam brať na vedomie. Potom sa šla podľa všetkého vyponosovať plukovníkovi Protheroovi. Plukovník je známy tým, že rád robí okolo všetkého rozbroje. Nesklamala sa v ňom. Bohužiaľ, vyšlo to na stredu. V stredu predpoludním učím na cirkevnej škole. Vždy som z to- ho nervózny a celý deň nie som vo svojej koži.
„Nejako sa musí rozptýliť,“ usúdila nestranne moja žena. „Nikto ho neobskakuje, netituluje drahý pán farár, nevyšíva preňho tie príšerné papuče a neobdarúva ho na Vianoce ručne pletenými ponožkami do postele. žena aj dcéra ho majú plné zuby. Asi sa rád aspoň v niečom cíti trochu dôležitý.“
„Zato ešte nemusí nikoho urážať!“ vybuchol som podráždene. „Zrejme si celkom neuvedomil dôsledky svojho správania. Chce skontrolovať všetky cirkevné účty pre prípad sprenevery – presne to slovo použil. Sprenevera! hádam ma len nepodozrieva, že čachrujem s cirkevnými peniazmi?“
„Teba by podozrievali najmenej, drahý,“ povedala Griselda. „Práve preto je to skvelá príležitosť! Kiežby si mohol spreneveriť peniaze Spoločnosti pre šírenie evanjelia! Nenávidím misionárov, odjakživa som ich neznášala.“
Práve som ju chcel pokarhať za prostorekosť, keď Mary priniesla nedovarený ryžový puding. Nesmelo som protestoval, ale Griselda ma spacifikovala vyhlásením, že Japonci majú radšej polouvarenú ryžu, práve preto im tak dobre funguje mozog. „Ver mi, že ak budeš jesť takýto puding každý deň až do nedele, budeš mať geniálne kázne.“
„Bohuchovaj!“ zvolal som zúfalo a r ýchlo som zmenil tému. „Protheroe sa zastaví zajtra večer a prejdeme spolu účty. Dnes musím ešte dokončiť prejav pre Bratský spolok. Keď som zháňal dostupné informácie, Správa od kanonika Shirleyho ma tak upútala, že som nepokročil, ako som dúfal. Čo sa chystáš robiť poobede, Griselda?“
„Plniť si povinnosti pani farárky,“ odvetila moja žena. „Čaj a klebety o pol piatej.“
„Kto príde?“
Griselda odratúvala na prstoch so zbožnou grimasou na tvári: „Pani Priceová-ridleyová, slečna Wetherbyová, slečna hartnellová a tá príšerná slečna Marplová.“
„Ja mám slečnu Marplovú rád,“ namietol som. „Má ohromný zmysel pre humor.“
„Je to najväčšia klebetnica v dedine,“ povedala Griselda. „Vždy vie, kde sa čo šuchne, a vyvodí z toho tie najhoršie závery.“
Ako som už spomenul, Griselda je odo mňa oveľa mladšia. Človek s mojimi životnými skúsenosťami vie, že to najhoršie sa zvyčajne zakladá na pravde.
„So mnou na čaji nerátaj, Griselda,“ upozornil ju Dennis.
„Sviniar!“ precedila Griselda.
„Protheroovci ma zavolali na tenis.“
„Sviniar!“ precedila znovu Griselda.
Dennis sa rozumne pratal čím prv preč a my s Griseldou sme zamierili do mojej pracovne.
„Rada by som vedela, kto bude dnes na programe,“ zamyslela sa Griselda a sadla si na môj písací stôl. „Asi doktor Stone a slečna Cramová, a možno aj pani Lestrangeová. Mimochodom, včera som jej volala a nebola doma. Áno, pani Lestrangeová určite. Je čudné, že sem len tak z ničoho nič prikvitne, usadí sa tu a skoro nevystrčí nos z domu… Ako v detektívnych románoch. ,Kto bola tá tajomná krásavica s bledou tvárou? Akú mala minulosť? Nikto o nej nič nevedel, no sálalo z nej čosi zlovestné.‘ Ale doktor haydock zrejme niečo bude vedieť.“
„Čítaš priveľa detektívok, Griselda,“ pokarhal som ju mierne.
„Ty mi budeš niečo hovoriť!“ odsekla. „Keď si si raz pripravoval kázeň, nevedela som nájsť Škvrnu na schodoch. Nakoniec som sa ťa prišla opýtať, či si tú knihu náhodou niekde nevidel, a čo som tu našla?“
Mal som toľko slušnosti, že som sa začervenal. „Vzal som ju len tak. Náhodou ma upútala jedna veta a…“
„Dobre poznám to tvoje náhodou,“ zaškerila sa moja žena a s pátosom predniesla: „A potom sa prihodilo čosi veľmi nezvyčajné. Griselda vstala, zamierila k svojmu postaršiemu manželovi a vtisla mu na čelo oddaný bozk.“ Poslednú časť vety predviedla názorne.
„Je to až také nepochopiteľné?“ spýtal som sa.
„Samozrejme,“ odvetila. „Uvedomuješ si, Len, že som si mohla vziať ministra, baroneta, zazobaného majiteľa obchodnej firmy, troch dôstojníkov a jedného šarmantného povaľača, a vybrala som si teba? Nečudoval si sa tomu?“
„Vtedy áno,“ odvetil som. „Často som uvažoval, prečo si to urobila.“
Griselda sa zasmiala. „Pri tebe som najväčšmi cítila vlastnú moc,“ zamrmlala. „Tí druhí ma pokladali iba za úžasnú a radi by ma vlastnili, kým v tvojich očiach predstavujem všetko, čo najväčšmi neznášaš a s čím nesúhlasíš, a predsa si mi neodolal. Zahral si na strunu mojej márnomyseľnosti. Je oveľa vzrušujúcejšie byť tajným, príjemne vzrušujúcim hriechom ako pierkom na mužskom klobúku. Ty si pri mne celý nesvoj, vždy ťa niečím vykoľajím, a predsa ma zbožňuješ. Však ma šialene zbožňuješ, drahý?“
„Prirodzene, mám ťa veľmi rád, miláčik.“
„Ach, Len, ľúbiš ma nadovšetko. Spomínaš si na ten deň, keď som sa zdržala na noc v meste a poslala som ti telegram, ktorý si nedostal, lebo sestra prednostky poštového úradu porodila dvojčatá a prednostka ti ho zabudla poslať? Ako si spanikoval, zburcoval celý Scotland Yard a ako si vystrájal?“
Človek nemá rád, keď mu pripomínajú isté veci. Naozaj som sa vtedy správal ako zmyslov zbavený. „Ak ti to neprekáža, drahá, idem dokončiť ten prejav,“ povedal som.
Griselda útrpne vzdychla, postrapatila mi vlasy, znovu mi ich uhladila a odvetila: „Ty si ma fakt nezaslúžiš. Začnem si s umelcom, uvidíš. Predstav si ten škandál vo farnosti.“
„O škandály tu ani teraz nie je núdza,“ namietol som krotko.
Griselda sa zasmiala, poslala mi vzdušný bozk a vyšla von sklenými terasovými dverami.
