Detí, ktoré prežili útrapy nacistických táborov bolo málo. Ak sa to niekomu podarilo, bol to skôr zázrak. Tento zázrak prežil aj Pavel Taussig, ktorý mal presne jedenásť rokov, keď sa ocitol v Auschwitzi.
Písal sa rok 1981, keď sa Pavel Taussig rozhodol vytvoriť pre svojho staršieho syna k jeho jedenástym narodeninám svoj životopis, ktorého súčasťou boli aj spomienky na koncentračný tábor.
On sám mal totiž presne jedenásť rokov, keď sa ocitol v Auschwitzi.
Neskôr prežil ešte tábory Mauthausen, Melk a Gunskirchen a tiež neslávne známy Pochod smrti.
Pri opisovaní zážitkov používal len svoje vlastné zápisky. Pred mnohými rokmi si písal denník a zážitky – od zatknutia cez koncentračné tábory až po oslobodenie tak, ako ich mal čerstvo v pamäti. S nikým pritom o nich nerozprával, písaním si krátil dlhé chvíle v nemocniciach v Rakúsku, kde bol ešte presvedčený, že ani jeden z jeho rodičov vojnu neprežil.
Postupne potom Pavel Taussig tento text doplnil o poznámky, dokumenty vystavené v koncentračných táboroch a tesne po oslobodení aj o prepis pôvodného denníka, ktorý písal od 4. Mája 1945 do 27. Júla 1945.
Vznikla tak unikátna kniha plná jedinečných dokumentov a autentických zápiskov, ktorá približuje neľudské zlo, ktorým museli prejsť milióny ľudí v koncentračných táboroch, očami naivného chlapca.
Ukážka z knihy:
Toto sú moje zápisky po oslobodení z koncentračných táborov Auschwitz, Mauthausen, Melk a Gunskirchen a o tom, ako som prežil Pochod smrti.
Pavel Taussig
11 a ½ roka
Od nášho oslobodenia…
Tento denník som písal od 4. Mája 1945. V ten deň nás oslobodili. Strávil som pol rola v lágri, úplne mi to stačilo. Bol som v Auschwitzi (Birkenau), Mauthausene, Melku, Mauthausene a v Gunskirchene.
Jedno horšie ako druhé. Z Birkenau mám vytetované číslo B-14 328 a z Mauthausenu číslo 117388 na pliešku. Budem písať tento denník čo najdlhšie. Doma budem mať aspoň pamiatku na prvé dni slobody.
4.5.1945 Očakávaný večer
Štvrtého nás oslobodili. Asi o siedmej hodine k nám konečne zavítali naši osloboditelia. To bolo radosti! Lágrom rýchlo prešlo americké auto. Ľudia naň naskakovali a nadšene objímali vojakov sediacich vnútri. Všade ležali pušky nemeckých vojakov. O chvíľu sme začali rabovať sklad potravín. Ja som priniesol cukrovú repu. Kamaráti priniesli chlieb, margarín, soľ, surové konské mäso a iné veci. Keď sme boli všetci pokope, tak sme sa s chuťou navečerali. Každý mal krajec chleba s margarínom a potom sme žrali repu. Maďari medzitým začali odchádzať smerom do Welsu. My sme si o deviatej ľahli s úmyslom, že zajtra pomašírujeme domov.