Dlhá cesta nadol je nezvyčajný román napísaný vo veršoch. A hoci to môže mnohých odradiť, počkajte chvíľu. „Ak máte voči poézii nejaké predsudky, vedzte, že je to úplne niečo iné, ako ste sa učili na základnej či strednej škole. Príbeh je napísaný súčasným, moderným jazykom, ktorý vás zaujme,“ tvrdí prekladateľka a poetka Mirka Ábelová.
Príbeh sa odohráva vo veľmi krátkom časovom úseku.
Will má 15 rokov a jeho staršieho brata Shawna práve zastrelili. Pociťuje smútok taký obrovský, že ho nedokáže opísať. Ale pozná nepísané pravidlá – nesmieš plakať, nesmieš bonzovať, ale musíš sa pomstiť. A tak si zastrčí pištoľ do nohavíc a vykročí, aby sa pomstil.
Nastupuje do výťahu na siedmom poschodí, stisne tlačidlo a schádza dolu. Postupne k nemu pristupujú ľudia a tí vlastne posúvajú dej dopredu. Sú totiž nejako prepojení s jeho bratom Shawnom a pomáhajú Willovi poskladať si mozaiku, čo sa skutočne udialo.
60 sekúnd. 7 poschodí. 3 pravidlá. 1 zbraň.
Príbeh sa končí naozaj prekvapujúco, takže odporúčame prečítať si Dlhú cesta nadol. Kniha je napísaná voľným veršom, číta sa ľahko, je zrozumiteľná a pútavá. Ukazuje reťazovú reakciu, ktorú môže spustiť stlačenie spúšte na zbrani.
Will je rozhodnutý pomstiť sa. Zabiť vraha svojho brata.
Výťah pomaly klesá poschodie za poschodím. Sekundy plynú. A vy sledujete, ako sa príbeh nabaľuje a odkrýva prekvapujúce okamihy. Reynoldsove verše sú ako výstrely; jasné, zvučné a výrazné.
Mirka Ábelová o knihe Dlhá cesta nadol:
V ich štvrti platia PRAVIDLÁ.
Č. 1: PLAČ
Nerev.
To je jedno prečo.
Č. 2 : BONZOVANIE
Nebonzuj.
To je jedno prečo.
Č. 3: POMSTA
Pomsti sa.
To je jedno za čo.
Lenže náboje občas letia mimo. Strelec občas dostane toho nesprávneho. A vždy je tu aj niekto ďalší, kto je pripravený dodržať pravidlá.
„Všetkým mladým bratom a sestrám v nápravnovýchovných zariadeniach po celej krajine, tým, ktorých som stretol, aj tým, ktorých nie. Ste milovaní,“ venuje Jason Reynolds v úvode knihy.
Prečítajte si pár veršov z novinky vydavateľstva Ikar Dlhá cesta nadol:
SMÚTOK
sa dá len strašne ťažko
opísať.
Predstav si, že sa zobudíš,
zistíš, že niekto,
voľajaký cudzinec,
ťa zviazal,
do úst
ti vopchal kliešte,
uchopil nimi zub
kdesi vzadu v ústach,
jeden z tých veľkých
dôležitých zubov,
a vytrhol ho.
Predstav si to praskanie
v hlave,
tlak, ktorý sa ti valí ušami,
nahromadenie krvi.
Ale najhoršia časť,
úplne najhoršia časť toho všetkého
je to,
ako ti jazyk neustále vbieha
do novej prázdnej medzierky
a ty vieš,
že by v nej mal byť zub,
no už navždy zostane prázdnou.
TAK ŤAŽKO SA TO POVIE, ŽE
Shawn je
mŕtvy.
Shawn je
mŕtvy.
Shawn je
mŕtvy.
Je také divné to vysloviť.
A také smutné.
No myslím,
že ma to neprekvapuje
a to je ešte divnejšie
a ešte smutnejšie.
