Kráľovstvo. Nový severský triler Jo Nesba

„Novinka Kráľovstvo je samostatná detektívka o dvoch bratoch, ktorý sa po rokoch stretávajú na farme, kde spolu vyrastali… Roy sa snaží zachovať temné rodinné tajomstvo a najmä to, ako naozaj zahynuli ich rodičia,“ hovorí Jo Nesbo pre knižný podcast Knižný kompas  o svojom novom trileri. Jeho novinka vás prekvapí, šokuje a je to niečo úplne iné ako klasická holeovka. No rovnako skvelé.

 

O čom je nový triler Kráľovstvo?
Spoznávame dvoch bratov.
Roy Opgard je introvert, samotár. Mechanik, ktorý žije na rodinnom statku hlboko v nórskych horách. Prevádzkuje miestnu benzínku.
Jeho mladší brat Carl je šarmantný a charizmatický muž, ktorý sa po rokoch vracia domov z Ameriky. Plánuje postaviť luxusný hotel, ktorý by upadajúcej oblasti opäť vdýchol život. Royova lojalita voči rodine však prechádza skúškou, keď zistí, že za Carlovými veľkolepými plánmi sa skrývajú nenásytnosť a zrada.

Z minulosti sa vynárajú šokujúce tajomstvá a v hre sú zrazu nielen doterajšie istoty a pokoj, ale aj ľudské životy. Z idyly uprostred prírody sa stáva temné miesto a Roy sa musí rozhodnúť, čo všetko je kvôli svojmu bratovi a láske k jeho manželke Shannon ochotný obetovať. Roy sa totiž beznádejne zamiluje do Shannon, a isté city mu opätuje aj ona…

Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Boris Farkaš:

 

Nesbove Kráľovstvo je pútavé, skvele napísané. Je to rodinná dráma s temným tajomstvom, nechýba ani romantická linka… Ale predovšetkým sa opäť ukazuje jeho rozprávačské umenie. „Pamätám si na chvíľu, keď som ho prvý raz vzal do ruky, začítal som sa…a hneď som cítil, že to nebude klasická holeovka, ani Syn, či Macbeth,“ spomína si dvorný prekladateľ Jo Nesba Jozef Zelizňák. „Nesbo umiestnil tento príbeh do veľmi malého časového úseku, v ktorom sa postupne odkrývajú krivdy z minulosti a ktoré majú vplyv na súčasnosť.“

Jo Nesbo sa stal kráľom severských detektívok, patrí medzi najpredávanejších autorov u nás. Len pre zaujímavosť – z jeho kníh sa na Slovensku dodnes predalo takmer 450.000 výtlačkov. 

Pozrite si video – Jo Nesbo hovorí o knihe Kráľovstvo:

 

Začítajte sa do novinky z vydavateľstva Ikar Kráľovstvo:

Počul som ho, skôr než som ho uvidel. 

Carl sa vrátil. Neviem, prečo som si spomenul na Doga, odvtedy ubehlo takmer dvadsať rokov. Možno mi napadlo, že Carlov náhly, neohlásený návrat domov musí mať rovnaký dôvod. Ako vždy. Potrebuje pomoc staršieho brata. 

Stál som na priedomí a pozeral na hodinky. Pol tretej. Carl mi poslal esemesku, nič viac, do druhej vraj bude doma. Môj mladší brat vždy vnímal svet optimisticky, zakaždým sľuboval trochu viac, než vedel splniť. Rozhliadol som sa po krajine. Po tom kúsku lesa, čo vyhliadal spod pokrývky mračien podo mnou. Hrebeň na druhej strane údolia akoby plával v sivom mori. Jeseň už začínala farbiť vegetáciu dočervena. Obloha nad hlavou zostávala modrá a čistá ako nevinný pohľad mladého dievčaťa. Vzduch pôsobil sviežo a príjemne, no keď som sa prudko nadýchol, pichal v pľúcach. Pripadal som si na svete celkom sám, patril jedine mne. Vlastne nie svet, len Ararat so statkom na vrchole. Občasní turisti sa vyviezli po kľukatej ceste z dediny, aby sa pokochali výhľadom, a skôr či neskôr skončili až tu. Vypytovali sa ma, či sa ešte živím prácou na svojom drobnom statku. Tí idioti spomínali drobný statok, pretože skutočný statok musel byť v ich očiach taký ako tie v nížine: šíre polia, predimenzované stodoly a obrovské prepychové domce. Nemali predstavu, čo búrka v horách vyvedie privysokej streche, ani sa nikdy nepokúšali zakúriť v priestrannej izbe, keď cez steny preniká ľadový vietor pri mínus tridsať. Nepoznali rozdiel medzi roľou a pastvinami, netušili, že statok v horách tvoria pastviny pre zver a môže byť osirelým kráľovstvom, omnoho väčším než umelá kukuricovožltá kultúrna krajina sedliaka z nížin. 

Pätnásť rokov som tu býval sám, teraz sa to však skončí. Vé osmička vrčala a priadla kdesi v mračnách. Znela tak blízko, že už musela prejsť cez Japonskú zákrutu uprostred serpentín. Šofér dupol na plyn, pustil pedál, vybral ostrú zatáčku a opäť dupol na plyn. Čoraz bližšie. Počul som, že neprechádza týmito zákrutami prvýkrát. Rozoznával som odtiene v zvuku motora, hlboké vzdychy radenia rýchlosti, hlboký bas, aký má len cadillac na nízkych otáčkach, a vedel som, že sa blíži DeVille. Taký istý ako obrovské čierne vozidlo otca. Samozrejme. 

A už sa z Kozej zákruty vynoril agresívny nárazník DeVille. Čierny. Síce novší model, odhadoval som ho na osemdesiatpäťku, ale tá istá aura.

Auto vyšlo až celkom k domu a na strane vodiča sa spustilo okienko. Veril som, že Carl si nevšimne, ako sa mi rozbúšilo srdce. Koľko listov, esemesiek, mailov a telefonátov sme si vymenili za všetky tie roky? Nie veľa. Napriek tomu, prebehol azda jeden deň bez toho, aby som si naňho spomenul? Sotva. Nech mi však radšej chýba, než by som musel riešiť všetky jeho sračky. Hneď som si všimol, že zostarol. 

„Prepáčte, pane, ale sme tu správne na statku slávnych bratov Opgardovcov?“ 

Zaškeril sa. Venoval mi svoj vrúcny, pozitívny, neodolateľný úsmev a čas akoby sa mu zmazal z tváre aj z kalendára, ktorý potvrdzoval, že sme sa nevideli pätnásť rokov. V pohľade však skrýval aj čosi skúmavé, akoby skúšal, či sa dá v tejto vode ešte kúpať. 

Nechcel som sa usmievať. Zatiaľ nie, ale neodolal som. 

Dvere auta sa otvorili. Rozprestrel náruč, vhupol som do nej. Niečo mi hovorí, že by to malo byť naopak. Ja – veľký brat – som ho mal po príchode domov objať. V istej chvíli sa naše roly vymenili. Prerástol ma fyzicky a aj ako človek – minimálne v spoločnosti druhých – prevzal taktovku. Zatvoril som oči a striaslo ma, vdýchol som do rozochvených pľúc jeseň, cadillac, mladšieho brata. Používal nejakú pánsku vôňu, ako to zvyknú volať. 

Otvorili sa aj dvere spolujazdca. 

Carl ma pustil a previedol popred mohutný nárazník auta k žene, ktorá sa dívala do údolia. 

„Je tu naozaj krásne,“ povedala potichu. Mala útlu postavu, ale hlboký hlas. Výrazný prízvuk, netrafila správny tón, no hovorila po nórsky. Napadlo mi, že to je veta, čo sa naučila cestou. Rozhodla sa, že ju vysloví bez ohľadu na realitu. A ja ju za to chtiac-nechtiac začnem mať rád. Potom sa zvrtla ku mne a usmiala sa. Hneď som si všimol jej bielu tvár. Nie bledú, ale bielu ako sneh. Odrážala svetlo tak, že sa v ňom takmer strácali črty. Viečko na jednom oku jej viselo ako žalúzie, akoby polovica jej tváre bola ukrutne unavená. Druhá časť pôsobila sviežo. Spod krátkej ofiny ohnivočervených vlasov na mňa hľadelo živé hnedé oko. Obliekla si jednoduchý čierny riasený kabát, pod ktorým som nerozoznával jej krivky, spod goliera jej vyliezal čierny rolák. Na prvý pohľad pôsobila ako vyziabnutý chlapček na čiernobielej fotografii s dokreslenými vlasmi. 

Carl mal v otázke žien vždy navrch, preto ma teraz, úprimne povedané, trochu prekvapil. 

Niežeby tá žena nepôsobila milo, nebola to však kosť. Ďalej sa usmievala, a keďže jej zuby splývali s pokožkou, museli byť takisto biele. Aj Carl mal na rozdiel odo mňa odjakživa biele zuby. Žartoval, že jeho zuby bieli denné svetlo, lebo sa toľko usmieva. Možno ich dvoch spojili práve tie biele zuby. Zrkadlový obraz. Hoci Carl bol na rozdiel od nej vysoký a plecnatý, plavovlasý a modrooký, na prvý pohľad som objavil podobnosť. Obaja pritakávali životu. Sálali optimizmus, čo hľadá v ľuďoch vždy to najlepšie. V sebe aj v druhých. To dievča som však ešte vôbec nepoznal. 

„Toto je…“ začal Carl. 

„Shannon Alleyneová,“ prerušil ho jej alt. Podala mi takú drobnú dlaň, až som mal pocit, že držím slepačiu paprčku. 

„Opgardová,“ dodal hrdo Carl. 

Shannon Alleyneová Opgardová zvykla stískať dlaň dlhšie než ja. Aj v tom som spoznal Carla. Niekto dbá väčšmi, aby ho ľudia mali radi, iný menej. 

„Máte jetlag?“ spýtal som sa a pripadal som si hneď ako idiot. Nie preto, že by som netušil, čo to je. Carl dobre vedel, že som nikdy neopustil naše časové pásmo, a odpoveď mi teda veľa nepovie. 

Zavrtel hlavou. „Pristáli sme predvčerom. Museli sme čakať, kým nám loď dovezie auto.“ 

Prikývol som, všimol som si ešpézetku. MC. Monako. Exotika, ale nie dosť veľká, aby som si vypýtal ich ešpézetku, keď si preregistrujú auto do Nórska. V kancelárii na čerpacej stanici som mal vystavené značky z Francúzskej Rovníkovej Afriky, z Barmy, Basutolandu, Britského Hondurasu aj Johoru. Latku som nastavil vysoko. 

Shannon sa dívala na Carla, potom na mňa a zasa naňho. Neviem prečo, možno len rada videla Carla a jeho staršieho brata – jediného blízkeho príbuzného –, ako sa spolu usmievajú. Tešila sa, že úvodné napätie povolilo. Boli doma vítaní. „Ukážeš Shannon dom, kým vyložím kufre?“ spýtal sa Carl a otvoril trunk, ako otec volal kufor auta. 

„Potrvá to približne rovnako dlho,“ zamrmlal som smerom k Shannon, ktorá ma nasledovala. 

Prešli sme k hlavnému vchodu na severnej strane domu. Úprimne netuším, prečo otec neotočil dvere rovno k priedomiu a ceste. Možno sa chcel pri vychádzaní z domu vždy kochať okolitou krajinou. Alebo možno bolo dôležitejšie, aby slnko zohrievalo kuchyňu, nie chodbu. Prekročili sme prah a otvoril som jedny z troch dverí, čo viedli ďalej z predizby.

„Kuchyňa,“ vysvetlil som jej a zacítil som smrad prepáleného tuku. Smrdelo to tu tak vždy? 

„Krásna,“ zaklamala. Jasné, upratal som, dokonca som ju umyl, ale krásna rozhodne nebola. S veľkými očami – a možno trochu v strachu – si prezerala rúru, čo viedla od pece do diery vyrezanej v strope s rezervou, aby sa nechytilo drevo. Diera bola taká okrúhla, že ju otec nazýval drevorezbou. V tom prípade to bola – s rovnakými okrúhlymi dierami na latríne – jediná drevorezba na celom statku. 

Zhasol som a zažal svetlo, aby som jej ukázal, že hoci to tak nevyzerá, máme v dome elektrinu. 

„Kávu?“ spýtal som sa a pustil som vodu. 

„Možno neskôr, ďakujem.“ 

Zdvorilostné frázy sa teda naučila.

Prečítajte si aj

Aký je tvoj názor?
„Novinka Kráľovstvo je samostatná detektívka o dvoch bratoch, ktorý sa po rokoch stretávajú na farme, kde spolu..." />